THAJSKO, KAMBODŽA 1. časť - Bangkok, MAE SAI, CHIANG RAI, LAMPANG

Chiang Rai

Do Bangkoku sa v súčasnosti dopravíte za celkom prijateľné ceny leteckou spoločnosťou EVA Air, a to dokonca priamymi linkami z Viedne. Tak som si zabookoval letenku na mojom portáli, zbalil kufor a poďho preč z jesenných depresií. Let Airbusom A330-200 trval 1h 25 min a preleteli sme počas neho 8423 km.

Po vystúpení z lietadla ma mierne priklincovalo teplo, bolo totiž 32°C. Keďže som bol po ceste dosť unavený, ubytoval som sa hneď prvom hoteli, ktorého okná smerovali do chodby .

Večer som bol na Khao San, pokochal som sa suvenírmi a hlavne som si osviežil hrdlo Singha Beer – pivom, ktoré obsahuje až 6% alkoholu. Thajčania nežobrú a nie sú dotieraví, to mi vyhovuje.

V noci pršalo. Cez deň som si zašiel kúpiť lístky do Mae Sai a hľadal som úschovňu na batožinu. Tabletky proti malárii som užíval poctivo hneď po jedle. Pred obedom som zohnal tuk-tukára, ktorý ma previezol cca po 5-tich pamiatkach, okrem Kráľovského paláca a WatPo, ktoré boli kvôli obradom zatvorené. Než začalo pršať pozrel som si stojaceho Budhu. Kým pršalo, tuk-tukár ma povláčil po uliciach Khao San po zlatníctvach, krajčírstve, starožitnostiach a za každý obchod dostal kupóny na benzín. Na trhu v Khao San som stretol slovenský párik, ktorý bol na svadobnej ceste. Vrátil som sa späť do hotela, kde som sa najedol a počkal na tranzit, ktorý ma zaviezol k autobusu a moje cesty smerovali ďalej na sever. V buse bolo veľa miesta pre nohy, sedačky sa dali sklopiť, sú tu aj deky a vankúš – no hotový luxus.

Počas jazdy v noci bola každú chvíľu búrka. Polia boli zaplavené – nielen tie ryžové. V Mae Sai bola autobusová stanica cca 6 km od mesta, čo využívali už pripravení taxikári. Bielych turistov tu bolo minimum. Ubytoval som sa v Daw Guest house. Mae Sai je mesto čínskych emigrantov. Thajsko vybudovalo až po hranicu kvalitnú cestu – plánovali  ju prepojiť Maynmar až do Číny. V meste som odchytil celkom dobre anglicky hovoriaceho sprievodcu s rikšou a ten ma povozil po meste. Vyviezol ma nad mesto, odkiaľ bol krásny výhľad. Nižšie som si pozrel drevené chatrče s čínskymi rodinami. Domy boli upletené z trstiny, stáli na vysokých koloch, na prízemí sa pracovalo – tkalo, opravovalo. Pod chatrčami ženy šúľali ryžové tenučké plachty, ktoré sušili na slnku. Kúsok bol budhistický chrám, ktorý sa mi najviac páčil. V jednej veľkej miestnosti sedelo pri stolíkoch po štyroch asi 100 mníchov. Väčšinou mladučkí chalani. Dôstojne jedli a na mňa sa ani nepozreli. Vzadu jedli štyria starší mnísi, pri nich kľačal možno 6-ročný chlapček, asi čakal, keby niečo potrebovali. Chlapci si po ceste poupratovali, umyli misky a šli do ďalšej budovy na poschodie, kde boli ubytovaní. V strede chrámu bol nádherný vyrezávaný oltár z dreva so soškami.

V meste som si ešte pozrel pamätník a udržiavanú záhradu s peknými motýľmi. Potom som zakotvili v bare a pozoroval okolie. Mladí priekupníci tu behali s hrčami peňazí, debatovali, fajčili – (zapaľovače tu boli povešané na špagátoch). Na trhoch bolo množstvo filmov, ďalej ponúkali pašovaný tovar z Číny, od pytliakov trofeje, kože, laby medveďov. Mon Dieu, škoda tých zvierat.

Na ďalší deň som hľadal požičovňu motoriek. Mojím prvým „motorkárskym“ cieľom bol „zlatý trojuholník“  Sop Ruak + Chiang Saen – cca 40 km od Mae Sai. Z motorky bol super výhľad na okolie a kdekoľvek som si mohol urobiť zastávku. Videl som ryžové polia, ľudí, ktorí ryžu pestovali, vodné byvoly. Zastavil som sa aj pri rieke Mekong. Z centra zlatého trojuholníka je pekný pohľad na Mekong, okolité pohoria, deti v tradičnom oblečení z kmeňov z hôr. Vidno bolo Thajsko, Myanmar a Laos. Vrátil som sa späť to istou cestou a zašiel som aj  na horu Doi Tung, kľukatá cesta dovrchu je zaujímavá, hlavne keď idete na motorke . Míňal som krásne záhrady, vyhliadkové miesta. Podvečer to tu nie je veľmi bezpečné kvôli pašerákom ópia, pestujú sa tu 2/3 ópia z celého sveta. Nevidel som ani kúštik takého poľa. Poobede som bol vo výške 1 300 m a na vrchu sa nachádzalo arborétum, prechádzal som sa  po jeho chodníčkoch, schodoch, medzi stromami a kvetmi. Po ceste nadol boli vytvorené krásne horské záhrady, o ktoré sa starajú miestni obyvatelia. Slnko ma pekne pripieklo... až priveľa. Mon Dieu, to zas bude noc... Z vrchu je pohľad na Laos, Myanmar. Pár žien z domorodých kmeňov som videl pri obchodíkoch vedľa cesty pri záhrade.  Večer prichádzam unavený a plný zážitkov na hotel. S myšlienkou, že na ďalší deň určite pokračujem.

Zamieril som si to k jaskyniam Tham Plu & Tham Pla. Motorku som vymenil za loď, veď nie nadarmo mám hodnosť generála, a preplavil som sa po jazere pred jaskyňou k jej vchodu. Poviem vám, že klaustrofobici by si v jaskyni moc neužili, a tí čo sa boja netopierov už tobôž nie. V jaskyni bolo potrebné pohybovať sa aj po bambusových rebríkoch. Ak sa chystáte do tejto jaskyne, rozhodne predtým moc nepriberte .  Na záver prehliadky som sa  po zadku a skalách zošúchal späť k jazeru. Inak krásny zážitok. Z podzemia som sa presunul do hôr, úchvatný obraz, v pozadí zelené hory zahalené do hmly. Ďalej som si to namieril do Chiang rai. Uchvátil ma krásny chrámový komplex Wat Phra Kaew s kópiou zeleného Budhu z Bangkoku. V chráme žije až 140 novicov a 16 mníchov.

Som sa čudoval, prečo je toľko policajtov po uliciach... Neskôr som pochopil, že sú neustále v strehu, kvôli  dílerom ópia a imigrantom, ktorí nemajú povolenie na prácu.

Keď už som tu, idem sa so sprievodcom mrknúť do „karenskej dediny“. Na brehu ma už čaká nový dopravný prostriedok – slon. Oh la la, v tejto krajine tuším budem jazdiť na všetkom . Zvieratkami sa to tu len tak hýri, v klietke „obdivujem“ 3,5 m anakondu, nechcel by som, aby ma priľahla, váži totiž 65 kg! Ako pravému Francúzovi mi nedalo neochutnať aj miestne ryžové víno, tak na to naše to nemá, ale skúsil som.

Potom som šliapal vysoko do kopcov, stále a stále.... kedy bude koniec? Svoje unavené telo som podopieral bambusovou palicou. Výstup stál za to, krááááásny pohľad – Chiang rai som mal ako na dlani, skoro ako z krídla lietadla. Domy domorodcov stoja na koloch, steny sú z nalámaného bambusového kmeňa, strechy zo suchej trstiny. V osade som prenocoval. Mladé domorodkyne mi ešte urobili masáž, čo viac si priať. No a potom prišlo prekvapenie, z bambusovej trubky vytiahli kopec bielych červov, že či sa neponúknem, opražili ich, posolili...nechcel som uraziť, predstavoval som si chrumkavú bagetku, syry, aby som červa prehltol. Chuť ma celkom prekvapila, taký čipsík . Ocitol som sa v ópiovej dymovej clone, uprostred hôr, v dedine bez elektriny, kde sa pije víno z ryže a ako dezert podávajú smažené červy... Krása.

Ráno sa zobudím do hmly, Mon Dieu, kde to som? Hmla postupne ustúpila a ja som šliapal ďalej bambusovým lesom.

Pôvodné lesy už boli vyrúbané a teraz je hlavným cieľom vrátiť tieto vzácne pôvodné dreviny do hôr. V lese som ochutnal rôzne „divé uhorky“, žlté kyslé dužiny čohosi, čo ani neviem, čo bolo, ale chutilo to celkom dobre. Túra to bola náročná, chodníky šmykľavé... V horách má svoj domov medveď, zvláštny typ jeleňa, ktorý je menší, ako ten u nás, a samozrejme veľa vtákov. Domorodci tu jedia všetko, aj vtákov. Ak by ste čakali, že ich tu lovia niečím ako sieťkou na motýle, tak nie ste až tak ďaleko od pravdy, ale funguje to trochu inak. Medzi stromy vešajú na vysoké bambusové palice siete a pri prelete ponad najnižší bod v priesmyku sa vták chytí.

Potom som sa dostal do dediny, v ktorej žijú 4 rôzne kmene, každý v inej časti. Na konci dediny žili čínske kmene a tamojší tu pestovali veľmi kvalitný a drahý zelený čaj na čajovníkových kríkoch. Na poliach pracovali spoločne. Tento kmeň nestavia domy na koloch, ale prízemné. Za dedinou ma očarili krásne vodopády. V jednom sa dalo aj kúpať, tak prečo to nevyužiť. Voda mi padala na chrbát a jej sila mi div nevyrážala dych. Potom sme šli do ďalšej dediny Akku, kde žijú obyvatelia pochádzajúci pôvodne z Nepálu. Tu je úplne iný svet, žijú primitívnym spôsobom života, medzi obyvateľmi funguje voľný sex, život riadi šaman, väčšina v ústach prežúva tabak a fajčí ópium. Akurát jedli polievku zo psa. No chudák Bobika .

V ďalšej dedine žili Lakuovia, dobytok tu chodil pomedzi domy, všade bolo veľa sliepok a kuriatok, vyzeralo to tu ako na Veľkú noc. Nad dedinami boli políčka s makom – malé ópiové políčka pre vlastnú potrebu sú dovolené. Pod dedinou bola rieka, pri ktorej sa nachádzali horúce pramene.  Starých ľudí tu nevidíte. Priemerný vek obyvateľov je 50 rokov. Tak tomu sa vraví, zomrieť mladý...

Ráno som nasadol do tuk-tuku a nechal sa zaviezť na autobusovú stanicu. Vybral som si zlý spoj, stál v každej dedine, bolo to nekonečné... po príchode som si našiel hotel a ubytoval sa. V meste mi nikto nerozumie anglicky, s francúzštinou to na nich radšej ani neskúšam...ani požičovňu motoriek tu nemajú, zato sa tu môžete po uliciach odviezť na koči s koňmi.

Našiel som však fajn reštiku – štýlovú, s príjemnou živou hudbou, v reštaurácii je príjemný personál, mladej čašníčke nechávam ružu. Gentleman sa vo mne nezaprie ani tu . Vonku opäť lialo.

Sloní park alebo slonia nemocnica sa nachádza 27 km od Lampangu, využil som preto bus a do parku som sa dostal v aute so zamestnancom. V parku žije 64 slonov, zdravých aj takých, ktorí mali nejaký úraz a ošetrujú ich v nemocnici a rehabilitačnom centre. Také slonie kúpele. Tu slony aj cvičia pre prácu v lese. Slony sa dožívajú cca 80 rokov, cvičia sa od 3 – 5 rokov. Existuje zákon, podľa ktorého 60- ročný slon už nesmie pracovať a mal by byť pustený do voľnej prírody NP. Váha slona je 3 – 5 ton a dokáže odniesť až 800 kg. Park sa rozprestieral okolo jazera. Videl som aj slonicu s malým rozkošným sloníčaťom, to sa naháňalo so zamestnancami parku. Skúsil som mu dať žrať, svoj chobot ešte príliš neovládalo, padalo mu to z papuľky. Pozoroval som, ako ošetrovali zraneného slona, musel mať veľkú dôveru v ošetrovateľoch, lebo sa vôbec nepriečil. Potom prišiel na rad sloní kúpeľ, s ošetrovateľmi na chrbtoch sa slony „jašili“ vo vode. Potom som si užil aj trochu „kultúry“, sloniu hru na bubny. Potom bola aj názorná ukážka výcviku. Musím povedať, slony sú veľmi múdre!

Mojou ďalšou zastávku bol Sukhothai – živšie mesto, s trhmi a reštauráciami... jediné mínus, ktoré toto miesto mali, boli močiare v meste, ktoré sú liahňou komárov. Asi bude zopár dní  repelent môj najlepší priateľ.

Motorkou som sa zaviezol k sukhotahaiskému historickému parku. Sukhothai bol prvým hlavným mestom Thajska v 13. a 14. storočí. Sukhotaiské kráľovstvo sa považuje za zlatú éru thajskej civilizácie. Ide vlastne o 45 km2 ruín, ktoré tvoria historický park a ten sa stal svetovým kultúrnym dedičstvom. V centrálnej časti parku bol najväčší a najkrajší zachovaný WAT v meste Mamathat, ktorý pochádza z 13. storočia a je obkolesený tehlovým múrom okolo ktorého je voda. Vo vnútri je Buddha v lotosovom sede a krásne pozostatky starého WATU.  Samozrejme, nenechal som ujsť príležitosť urobiť si foto záber z Wat Si Chum, vo vnútri sa nachádza až 15 m vysoký Budha v lotosovom sede, na ktorého sa môžete pozerať cez štrbinu múru 15x4. Cítim sa tu ako doma stretol som tu veľa krajanov – Francúzov. Moje kroky vedú do múzea Ramkhamhaeng National Museum. Je tu čo vidieť!

V ďalšej časti mojich zápiskov sa zájdeme pozrieť do Bangkoku.