LITVA, LOTYŠSKO, ESTÓNSKO 2. časť - Hora krížov (Litva), Riga, Césis (Lotyšsko)

V etnografickom múzeu v Lotyšsku

Keď som už v Litve, urobil som si výlet na Horu krížov. Nenazýval by som to horou, ale skôr vyvýšeninou. Ale na miestne rovinaté pomery aj vyvýšenina je horou. Na tejto vyvýšenine stála kedysi stredoveká obranná pevnosť, ale po nej už tu nie je ani pamiatky. Po rôznych bitkách a vojnách v 19. storočí tu začali ľudia umiestňovať kríže. Najskôr sa sem kríže dávali ako pamiatka na padlých, neskôr sa z toho stala tradícia. Počas komunizmu boli kríže a tento „kopec“ neželaným pre režim, tak kríže zrovnávali so zemou pomocou buldozérov. Večer kríže vyhladili, ráno tam už boli nové. Na toto zakázané miesto (hliadkované a kontrolované KGB) chodili ľudia z celého ZSSR. Miesto chceli aj zatopiť. Nič však nepomohlo. Po uvoľnení režimu sa stala Hora krížov pútnickým miestom a v roku 1992 tu prišiel aj pápež Ján Pavol II. a vztýčil tu svoj kríž.

Hora krížov, je asi pahorok vysoký 30 metrov, doslova obsiaty krížami všetkých rozmerov od ľudí z celého sveta. Aj ja som si malý krížik a zavesili ho tam. Cez kopec viedli chodníčky, ktorými sa dalo dostať až na vrchol. Tam boli doslova tisíce a tisíce krížov a krížikov. Niekedy pred rokmi vraj prišli nadšenci a počítali tie kríže. Len tých väčších nad 0,5 metra bolo vyše 45 000. Z toho vyše 1300 tvorili kríže nad 3 metre. Stretol som tu aj. backpackerov z Japonska, čo už je čo povedať. Napriek tomu, že bol piatok prichádzali sem svadobné páry a pokladali tu svoje podpísané kríže.

Na ďalší deň idem na letisko vo Villniuse a nasadám do lietadla smerujúceho do Rigy. Let trval necelú hodinku, takže celkom pohodička. Letisko v Rige je veľmi moderné. Keďže sa mi osvedčilo požičať si auto, a tak spoznávať danú krajinu, túto možnosť volím aj teraz.

Cesty v Lotyšsku sú fakt v dosť zlom stave, šiel som po ceste 1 triedy, pripadalo mi to akoby som cválal na koni po hrboch.

Riga je hlavným mestom Lotyška. Celé Lotyšsko má 2,3 mil. obyvateľov a v Rige ich je tretina, teda vyše 700 000. Obrovské číslo. V Lotyšsku už takéto veľké mestá ani nie sú. Druhé najväčšie má niečo cez 100 000 obyvateľov. Vidiek sa vyľudňuje a všetci sa sťahujú do miest za lepším životom. Je zaujímavé, že 30 % obyvateľov Lotyška je ruskej národnosti, 60 % je Lotyšov a 10 % sú nejaké iné národnosti. Neviem si predstaviť, ako tu zostavujú vládu, ak nie sú Lotyši jednotní.

Všetky pamiatky sa nachádzajú v starom centre, na pravej strane rieky Daugava, možno na ploche 0,5 km x 1 km. To veľmi uľahčuje prehliadku mesta. Pozrel som si krásne Radničné námestie s katedrálou, v ktorej je štvrtý najväčší organ na svete (má vyše 7000 píšťal), ďalej budovy Traja bratia (s najstaršou budovou z 15. storočia), ďalej som vystúpil na vyhliadku na mesto z kostola Sv. Petra, pozrel som si krásne uličky so zrekonštruovanými fasádami starých meštiackych domov, domov rôznych cechov a kostoly. Fakt sa málokde vidí, aby boli budovy tak zrekonštruované. A keďže budovy boli veľmi rôznorodé, bolo to naozaj zaujímavé. Vystupovali tu rôzni pouliční umelci, videl som vystúpenia a tanec miestneho ľudového súboru vystupujúceho na pódiu na námestí.

Bary a reštaurácie tu boli na každom kroku. V parku pri kanáloch bolo veľa neviest. Bola sobota a deň sobášov. Zatiaľ čo Litovčanky boli naozaj veľmi pekné baby, peknú Lotyšku som ani veľmi nevidel. A teda ani svadobné šaty im nepomáhali. Aspoň sa moja fiancée nemusí obávať o moju vernosť .

Zastavujem sa ešte v rozľahlom etnografickom múzeu (podobnému skanzenu) na ploche 100 ha. V pôvodných domoch z minulých storočí mi väčšinou postarší Lotyši v ľudovom oblečení ukazujú, čo sa v danom dome robilo, čo na čo slúžilo. Bohatí sedliaci mali domy fakt úžasné. Priestorovo aj vybavením.

Prekvapilo ma, že mávali pri dome veľký domček so saunou na horúce kamene. Alebo rôzne pomôcky, ktoré pomáhali pri výchove detí. Napr. nemali síce „pavúka“ pre deti začínajúce chodiť, ale mali z podlahy do povaly uchytenú otáčajúcu sa drevenú tyč, v ktorej bola pri zemi malá obruč. Dieťa dali do obruče, a to mohlo behať dookola. Alebo keď boli chudobní a nemali na sviečky, tak chlapci mali na starosti oheň. V strede miestnosti bol železný stojan, do ktorého sa zapichovali dve smrekové, asi metrové, triesky. Postupne sa zapaľovali a osvetľovali celú miestnosť. 

Pôvodne som si myslel, že cesta do Pobaltia bude nuda, ale s potešením musím konštatovať, že som sa mýlil. Dúfam, že mi bude odpustené.

Nechal som sa transportom odviezť do mesta Cesis. Počas cesty som sa dlho rozprával s vodičom a zistil som niekoľko zaujímavých faktov:

- v dedinke Ligatne žilo ešte nedávno cez 6000 obyvateľov. Fabrika na papier zredukovala výrobu, mladí ľudia odchádzajú postupne do Anglicka a Nórska za prácou, počet obyvateľov sa tým znížil na cca 2000 – 3000,
- Lotyšsko už nemá 2,3 mil. obyvateľov, ale iba 2 mil. Spôsobuje to imigrácia a starnúce obyvateľstvo,
- minimálna mzda v krajine je 200 Lata, ale priemer asi okolo 400-500 Lata.
- v krajine je až 30 % Rusov, ale nie je s tým, vraj, problém. Nechcú sa separovať a obyčajní ľudia s tým nemajú problém. Podľa neho s tým majú problém iba politici. Pretože inak všetci tu perfektne rozumejú po rusky.

Nechal som sa doviezť do 20 000 mesta Césis, ktoré bolo na brehu rieky. Tu som vysadol, navliekol si vestu, nasadol na kanoe a vyrazili sme. Šli ešte aj iné „loďky“. Rieka Guaja tečie pomaličky cez divú prírodu, po okrajoch sú popadané stromy. Voda je dosť chladná, tak nemám ani prinajmenšom chuť sa prevrátiť.

Po 2,5 hodine „jazdy“ sa brehy rieky zdvihli, rieka sa ťahala pomedzi krásne červené skaly. Prúd sa zrýchlil a objavili sa aj nebezpečné „pereje“. Kanoe nie je našťastie nafukovací čln, urobiť pri ňom chybu, zostať visieť v prúde na kameni alebo naň nabehnúť bokom, by malo katastrofálne následky. Našťastie som túto adrenalínovú jazdu zvládol s nadhľadom a hor sa za novými dobrodružstvami.

Prezliekol som sa a vybral sa na pár km prírodný okruh Ligatne. Dedinka Ligatne sa nachádza v najväčšom národnom parku krajiny – N.P. Gauja. Leží v údolí a v okolí takmer panenskej rieky Gauja, tečúcej SV od Rigy v neporušenom pralese borovíc a briez. Rieka Gauja a husté lesy okolo nej sú rajom dobrodružne založených návštevníkov. Od turistov, cyklistov po vodákov. A tých asi hlavne. A medzi nich som sa teda už rátal i ja . Prírodný okruh je asi 6 km dlhý a vedie cez les, v ktorom sú výbehy pre množstvo miestnych zvierat. Tie tam žili „napoly slobodne“, a keďže som mal šťastie, videl som diviaky, vlky, losa, líšky, srny, voľne tam boli pustené mladé výry i iné zvieratá. Z 22 metrov vysokej drevenej veže – pozorovateľne – som mal krásny výhľad na národný park. Jednoducho nádhera.