[ Generál LeTenky]

Svoju kariéru som začal vo francúzskej armáde ako letec, kde som sa vďaka svojej usilovnosti a vynaliezavosti vypracoval až na hodnosť generála. Vtedy som sa rozhodol, že opustím vojenskú službu a svoje najlepšie roky venujem ľuďom. V súčasnosti spravujem portál, kde ľuďom pomáham s kúpou leteniek za čo najlepšie ceny. Precestoval som veľkú časť sveta, avšak väčšinou pracovne. Teraz som sa rozhodol, že sa naň chcem pozrieť ako dobrodruh.

LITVA, LOTYŠSKO, ESTÓNSKO 1. časť - Klaipéda, Kuršská Kosa – Nida, Juodkranté

Pridané: 06.05.2013 | Prečítané 6064 x

Balenie kufra mi už nerobilo po absolvovaných mesačných cestách žiaden problém. Presne som vedel, čo budem potrebovať a čo ani raz nevybalím. A tak som s plným kufrom a nabudenou cestovateľskou dušou stál na letisku vo Viedni a čakal, kedy otvoria môj gate, aby som nasadol na palubu lietadla, ktoré ma za necelé dve hodiny dopravilo do Vilniusu v Litve.

Letisko vo Vilniuse sa nachádza len 7 km od centra mesta. Vo Vilniuse si požičiavam auto a vydávam sa spoznávať Litvu. Moja prvá cesta smeruje do Klaipédy.

Ešte ani poriadne nesedím za volantom a hups, problém. V poliach bola pri ceste biela tabuľa s nápisom, ktorý som predpokladal, že je to hranica okresu. Navyše ani moja múdra navigácia mi neukázala iný údaj ako 90-tku. Domy tam neboli, tak som si veselo frčal ďalej. O chvíľu ma zastavujú policajti. Policajt chce doklady a vysvetľuje, že som v dedine a max. povolená rýchlosť je 50-tka. Išiel som 87 km/hod. Prišiel aj na generála mráz L. Tak idem von a vysvetľuje mi, že prekročenie rýchlosti je vysoké a pokuta je 400-600 lít, čo je asi 150-200 EUR. No čo mi zostávalo iné, ako sa ho pokúsiť „ukecať“. Po asi 15-tich minútach dvoch nezávislých monológov mi vrátil všetky doklady a poslal s pánom bohom! Rečnícky talent nezapriem yes.

Litva je rovinatá krajina s rozlohou cez 65 000 km2. Žije v nej 3,6 mil. obyvateľov. Susedí s Lotyšskom, Bieloruskom, Poľskom a ruskou enklávou Kaliningrad. O Litve som nemal veľmi pozitívnu mienku, čakal som, že jeho obyvatelia budú zaostalí alebo čo... Už po pár stovkách km som však zistil, že Litovčania sú poriadkumilovný a kultúrny národ. Cesty veľmi pekné, okolo ciest vykosené, nevidno smeti popri cestách, vodiči sú zväčša ohľaduplní. Okolo ciest rôzne drevené pamätníky a umelecké diela. Musím uznať, mýlil som sa.

Litvu som mal v pláne prejsť krížom – krážom. Mojím prvým cieľom bola teda Klaipéda – tretie najväčšie mesto krajiny (180 000 obyvateľov). Leží na pieskovom pobreží Baltského mora.

Aby som svoje telo rozhýbal, tak využívam možnosť krásnych cyklistických chodníkov okolo pobrežia. Voda na pobreží je ľadová, má 18 °C, čo však miestnym viditeľne nevadí a kúpu sa aj tak. Niečo podobné ako v Írsku. Hľadám jantáre, ktoré sa tu môžu vyskytovať na pobreží. Našiel som nejaké úlomky, ale neviem, či sú to naisto jantáre alebo len kamienky... no nevadí, i tak to má potrebnú dávku dobrodružstva.

Rozhodol som sa ísť pozrieť aj do mesta na bicykli. Je to iba 10 km, cesta mi trvá necelú hodinku. Klaipéda je pekné mestečko s modernými budovami na perifériách, s nákupnými centrami, prístavom, ale aj s historickými budovami v centre. Ľudia tu posedávajú na uliciach v reštauráciách a baroch, pohodička ako u nás v Paríži.

Zamieril som si to do informačnej kancelárie a potom na malé námestíčko. Nachádzali sa tu aj stánky s jantármi, keďže som si nebol istý pravosťou tých nájdených na pobreží smiley, kupujem druhé. Z jantárov sa vyrábajú rôzne prívesky, náhrdelníky, brúsia ich do guľôčok, srdiečok apod. Cena prívesku je 3-10 EUR, jantár so 40 mil. rokov starým zaliatym komárom je o 100 – 200 % drahší. Nuž ale, skrýva v sebe tajomstvo dinosaurích čias.

Jantáre vznikli pred asi 40-50 mil. rokmi, keď z vtedajších borovíc vytekala miazga, a tá postupne stvrdla a neskôr skamenela. 90 % všetkých jantárov, ktoré sa vyťažia a nájdu na svete, sa nájdu práve na tomto pobreží v pobaltských republikách + kaliningradskej oblasti.

Značnú časť pobrežia Litvy zaberá Kuršská kosa. Je to jedna z najkrajších častí Litvy. Ide vlastne o akýsi polostrov, ktorý je dlhý 97 km, široký 400 metrov až 3,8 km. Vznikol za mnoho tisícročí, keď sa tu ukladali vrstvy piesku unášané morskými prúdmi. Postupne sa tak oddelilo more od delty rieky Nemunas a vo vnútrozemí vznikla veľká lagúna.

Ráno som sa preplavil 20 min. trajektom z Klaipédy do Smiltyne a vybral som sa smerom na juh po tomto zvláštnom pieskovom polostrove, ktorý začína v ruskej kaliningradskej oblasti a asi od polovice patrí Litve. Polostrov je porastený väčšinou borovicami. V minulosti tu ľudia vyrúbali lesy a piesok začal odfukovať vietor a vytvárali sa tu pieskové duny, ako na Sahare. Tieto posúvajúce sa pieskové duny postupne zasýpali dediny a ľudia museli stavať svoje domy ďalej a ďalej. Nakoniec priviezli z Dánska odolné borovice, ktoré dobre rastú aj na piesku a nimi postupne zalesnili ostrov. Zo severu na juh tu vedie jediná cestička, z ktorej boli odbočky do malých väčšinou prázdninových dediniek.

Najskôr som sa zastavil v dedinke Juodkranté, kde ma zaujala možnosť turistiky na Raganukalnas – na horu čarodejníc. Šlo skôr o kopček za mestom, kde sú v lese vyrezané rôzne drevené sochy čarodejníc (napr. jedna s čertom hrala karty), strašidiel, škriatkov (dvaja škriatkovia nesú medzi sebou latu, čo je vlastne lavičkou), drakov, fantastických postáv a pod. Tieto sochy sú väčšinou vytvorené litovskými umelcami. Proste super zážitok. Obdivuhodné, že niektoré sochy tu už boli desiatky rokov a nenašli sa tu žiadni vandali, ktorí by sochy nejako poškodili. To by bol na Slovensku asi problém... Počasie je ideálne, vyjasnilo sa. Na konci dedinky som si pozrel oproti kostolu ešte múzeum miniatúr – šlo hlavne o zaujímavé miniatúrne obrazy a obrázky maľované s presnosťou na desatinky milimetra. Veľakrát šlo o maľby na bankovkách, ktoré vytvorili kovorytci.

 

Potom sa presúvam ďalej na juh, až 2 km od ruskej hranice, do mestečka Nida. Na okraji dediny je vyhliadková veža so slnečnými hodinami. Toto miesto je jediným v celej Litve, kde slnko vychádza akoby z mora (z lagúny) a zapadá tiež akoby do mora (do Baltiku). Smerom na juh sú pre ľudí neprístupné časti národného parku s pieskovými dunami ako na Sahare. Vyzerá to veľmi zvláštne, celkom iný svet.


V jedno ráno som sa vybral do mestečka Nida, kde som zaparkoval (aj tu je to bez bločka o polovicu lacnejšie...), zhodil bicykel a vydal sa po peknom cyklochodníku smerom do dedinky Preila. Všimol som si, že tu dosť predávajú údené ryby. Neodolal som a jednu si aj kúpil. Rybie mäsko bez kostí, správne nasolené, údené na borovicových šiškách, potierané cesnakovou vodou, mňaaaam, rybička bola výborná. Preila bola asi 10 km po lesnej štrkovo – asfaltovej cestičke. Je to malá, „ospalá“ dedinka, ktorá vznikla v čase  komunizmu ako víkendové stredisko.  V prázdninovom stredisku Nida som deň ukončil dobrým pivom a teplým čučoriedkovým koláčom so zmrzlinou. Večerným trajektom som sa vrátil na pevninu. Bol to naozaj pekný deň!

© 1998-2014. Všetky práva vyhradené.