THAJSKO, KAMBODŽA 2. časť – Bangkok, KAMBODŽA SIEM REAP, ANGKOR, PHNOM PENH

Plávajúce trhy Bangkok

V Bangkoku som šiel pozrieť na plávajúce trhy v Damnoen Saduak. Je tu celý kokosový „háj“, palmy nasadené v radoch, medzi nimi voda. V meste je viacero kanálov, okolo nich domy postavené na koloch. Zastal som pri hlavnom kanáli, kde na loďkách vidieť mužov i ženy predávajúcich ovocie, rôzne jedlá, koláče pečú na pahrebe. Neodolal som a šiel som na hodinovú plavbu loďkou po kanáloch. V okolí bolo veľa obchodíkov so suvenírmi, až mi pripadalo, že plávajúci sú tu tak akurát turisti a nie trhy ako také, lebo turistov tu bolo fakt neúrekom.

Ďalšou zastávkou v Bangkoku bola Patpong, ulica plná stánkov s oblečením, hodinkami, okuliarmi....všetko „akože“ značkové, ale mňa neoklamú, je evidentné, že ide o fejky. Nie je tu núdza ani o erotické bary....

Do Kambodže som si vybavil víza v agentúre. Som odrazu v inom svete, množstvo žobrajúcich detí, vidím, ako zlodej kradne tašku, okradnutý ho dolapí a dostane riadny výprask, vezú ma spolu s ostatnými turistami naprataných ako dobytok v nákladnom aute a okolo mňa sa doslova mihajú takéto výjavy. Mon Dieu, kde sa podeli všetky dobré spôsoby, fakt to je asi zlý sen. Ale nebol.. Aby nebolo málo, prišiel búrkový mrak takej čierňavy, akú som v živote nevidel a spustil sa ohromný lejak. Na korbe sa nedalo kam schovať, tak kto mal, narazil igelitku na hlavu a čakal, čo bude. Najväčšia smršť náš obišla, našťastie. Po ceste zapadnuté autá v blate, okolo pusté pastviny, fakt si pripadám ako v horore. Turisti okolo v blate, o ich batožinách ani nehovoriac...o chvíľu sme zapadli aj my...hodinový boj s blatom, potom sa auto nanovo dostalo na cestu. Nik tu nikomu nepomáha. Večer sme sa dostali do cieľa. Som neskutočne unavený, blato a prach zmyjem v sprche a na iné, ako spánok ani nemyslím. Hrozný deň.

Po výdatnom spánku a akej-takej očiste vecí som sa šiel večer pozrieť na západ slnka do Angkoru. Výhľad je na kopci, na ktorý vedie prudký chodník, ak sa to dá chodníkom vôbec nazvať. Na vrchu je zrúcanina chrámu, musím uznať, že západ slnka je naozaj romantický. Určite by sa páčil aj našim madmazelkám J, iba neviem, ako by zvládli tú hororovú cestu pred ním.

Angkor Wat je nádherný komplex, o čom som sa presvedčil na vlastné oči. Chrámy Angkoru boli postavené počas 600 rokov dlhého Khmérskeho impéria, ktoré bolo jedno z najväčších v JV Ázii. Siahalo od Vietnamu na juh a východ, po Ynnan v Číne na severe a Bengálsky záliv na západe. Aká je však sláva a bohatstvo pominuteľné. V tých dobách boli totiž centrami JV Ázie Angkor a Bagan v Barme, teraz sú to najchudobnejšie krajiny v regióne.  Angkor bol znovuobjavený Francúzmi r. 1860, i keď zmienky o ňom siahajú do rokov dávno minulých.

Všetko v komplexe je postavená z kameňa, kameň patrí bohom, drevené stavby pohltili plamene počas vojen. Obrovské vežičky, strmé schody k nim, na stenách vysekané ornamenty....všetko to tu vydržala už viac ako 900 rokov! Chrám je zasvätený hinduistickému Vishovi, okolo chrámu je múr.

Presunul som sa do ďalšieho krásneho 10 km2 veľkého komplexu Angkor Tom (1181-1201). Uchvátil ma už len samotný vstup do komplexu, celý komplex je obohnaný 12 km dlhým múrom, okolo ktorého je 100 m široká vodná priekopa, v ktorej kedysi žili krokodíly. Vstupná brána je 20 m vysoká, dekorovaná slonmi.

Na vstupnom moste  na ľavej strane je 54 bohov a na pravej strane 54 démonov. Najkrajšou stavbou komplexu bol Bayon. Stavba bola okrášlená 54 gotickými vežičkami, na ktorých boli tváre chladne sa usmievajúceho Avalokiteshvaru. Celkovo ich bolo asi 200. Prechádzať sa cez miestnosti z kameňa, pomedzi stĺporadia postavené pred storočiami bolo úžasné, malo to svojskú zvláštnu atmosféru. Stĺpy vyzerali akoby boli postavené len nedávno. Aj keď ide väčšinou o hinduistické pamiatky, chodia si sem posedieť aj budhistickí mnísi. Ostané zrúcaniny chrámov boli postavené v podobnom štýle, rozdiel bol len v tom, koľko sa z nich zachovalo. Pozrieť si celý Angkor naraz je takmer nemožné, je tu viac ako 70 chrámov, stavieb a okolo nich brán a múrov nespočetných množstiev. Zaujal ma aj chrám Ta Prohm. Tento totiž nereštaurovali a nechali ho akoby „stratený v džungli“, vyzeral podobne ako ostatné chrámy, avšak bol zarastený vegetáciou. Na múroch vyrástli ohromné stromy, korene ktorých ovíjali múry ako bonsaje na skale. Pôvodné stropy tvorili kamenné kvádre, ktoré boli pováľané po zemi, nechané bez pohnutia. Tak takéto to tu bolo pred 150 rokmi.... Výstup do chrámov bol náročný, schválne som počítal jedny schody, bolo ich 88 a vysoké skoro po koleno, na nášľap bola plocha široká tak 5-10 cm. Dobrá rozcvička.

Loďou zo Tonle Sap cestujem do Phnom Penh. Prechádzame cez plávajúcu dedinu, domy plávajú  na vode, z vody vykúka veľa stromov a kríkov. Po období dažďov, ktoré trvá od apríla do októbra stúpne hladina Tonlé Sap z 2,5 m na 10 m. V tomto jazere žije najviac sladkovodných rýb z celej juhovýchodnej Ázie. Na brehu nás už čaká kopa nadháňačov. Idem si nájsť hotel.

Zaujíma ma, aké zbrane ukrýva tunajšia strelnica, dosť sa čudovali, na čo som tam prišiel, keď si nechcem zastrieľať, to, že som pacifista a zbrane z duše nenávidím, ich nezaujíma.

Potom som sa presunul k masovým hrobom, ktoré vznikli za vlády Pol Pota (1975 – 1979).

V strede stojí veľký pamätník, v ktorého útrobách sa nachádza asi 8000 lebiek, rozdelených podľa veku, pohlavia – sú rozložené po celej výške na drevených policiach. V okolí je 129 hrobov – jamy, z ktorých sú vybraté pozostatky. Pol Pot počas svojej vlády vyvraždil 1,5 mil. ľudí z 8,5 mil. Zapísal sa do dejín ako najbrutálnejší zo všetkých, čo páchali podobné zverstvá. Tento krutovládca zomrel v roku 1998. Po vyhnaní v roku 1979 sa utiahol na thajskú hranicu do džungle.

Zašiel som sa pozrieť na pagodu Wah Phnom. Pagoda stojí na brehu, na ktorého vrchol vedú schody a dookola sa vinúce chodníky. Dovnútra som nešiel, urobil som si pár záberov zvonka.

No a neobišiel som ani centrálny trh, keďže som sa tam dostal až pri zotmení, obchodníci už balili tovar, takže som toho moc nenakúpil.

Na ďalší deň  som išiel som do Tuol Sleng múzea. Návšteva tohto múzea bola veľmi silný zážitok, ktorý zmení váš pohľad na mnohé veci. Toto múzeum bolo do roku 1975 strednou školou. Pol Potova tajná ochranka z neho urobila ukrutné väzenie, známe ako S-21. Viac ako 17000 ľudí tu bolo kruto väznených a z tohto miesta zaslaných na miesto masových hrobov. Červení Kméri boli barbarskí ako nacisti. Boli tu 4 budovy, v ktorých sa väznilo, na prízemí boli samotky, kde boli väzni pútaní o postele. Na stenách boli fotky zmrzačených skrvavených ľudí, mali strhnutú pokožku z hlavy, aby ich nebolo poznať, tam čakali na smrť. Najhoršie bolo, že toto sa tu dialo pred necelými 40-timi rokmi, teda nedávno.... V ďalšej budove boli fotografie väzňov. Fotili ich po príchode do väzenia a počas týrania. Stovky fotografií. Cítil som sa tu veľmi zle, bolo mi fakt nanič. Z celej budovy sálala nepríjemná atmosféra bolesti, trápenia a beznádeje. Väznili tu aj ženy a deti, učiteľov, diplomatov, bývalých predstaviteľov štátu (...tých mučili dlhšie aj 5 – 6 mesiacov, iných tak 3-4 mesiace), ďalej budhistických mníchov, predstaviteľov kultúry, inteligencie... V ďalšej budove boli samotky, v ktorých väzni „existovali“ doslova ako prasatá  na kope, v izbe mali plechovicu na jedlo a vodu, jedla mali málo, tak pojedali aj červy, ktoré našli. Na 2. poschodí boli spoločné izby, tam ležali bez prikrývok, oblečenia len s handrou na bedrách. Deti museli ležať vedľa seba pod svojím číslom, ak sa odtiaľ pohli, bičovali ich. V poslednej budove sú vystavené nástroje, ktorými ich mučili. Za nohy ich povesených ponárali do vody, pripútali ich v drevenej debne, do ktorej postupne napúšťali vodu, kliešťami im strhávali nechty a polievali im rany kyselinou....a iné a iné zverstvá. Najkrutejšie však boli vyobrazenia toho, čo robili s deťmi. Chytili ich za nohy a búchali o stromy či zem, kým nezomreli alebo si urobili strelecké preteky, deti vyhadzovali do vzduchu a strieľali do nich. V roku 1979, keď vietnamské vojská oslobodili Phnom Penh, našli v S-21 iba 7 živých. Hroby sa nachádzali medzi budovami. Ak vám je po prečítaní týchto riadkov ťažko na duši, neviete si predstaviť, ako bolo mne na mieste činu .

Ďalej som šiel do komplexu kráľovského paláca. Bola tu časť, kde mal kráľ Sihanouk rezidenciu, ktorá nebola v tom čase verejnosti prístupná. Krásna však bola 59 m vysoká budova s trónom, inšpirovaná chrámom Bayon v Angkore. Vo vnútri sa nachádzali úžasné maľby na stropoch, vpredu bol trón, všetko pozlátené či zlaté. Pod trónom dve honosné kreslá a oproti sebe 2 rady stoličiek. Okrem viacerých krásnych pavilónov bola nádherná Silver Pogoda. Strieborná preto, lebo v nej na zemi leží 5329 strieborných dlaždíc, každá má 1,125 kg. V chráme je 1650 rôznych artefaktov, väčšinou ide o sochy Budhu. Boli to dary kráľovi. Očarila ma 90 kg zlatá socha stojaceho Budhu z roku 1907, ktorá je zdobená 9584 diamantmi, zafírmi a rubínmi....takúto vlastniť, som za vodou.