ŠPANIELSKO, PORTUGALSKO 2. časť - Costa del Sol, Gibraltár, El Rocio, N.P. Coto Doňana

Postupne som sa presunul na juh - smer Malaga. Pobrežie je tu miestami naozaj krásne. Úžasná voda, široké pláže schované pod skalnatými zátokami. Horšie je, ak na takéto pláže vystavajú 12-poschodové hotelové komplexy, ako v oblasti najznámejšieho turistického strediska Torremolinos.

Išiel som okolo najprominentnejšieho prímorského strediska Marbelly. Od 60. rokov 20. storočia láka toto miesto horných 10-tisíc a stalo sa najhonosnejším mestom na Costa del Sol. Marbella sa môže pochváliť najvyšším európskym príjmom na jedného obyvateľa a keby sme spočítali všetky Rolls Royce-i, zistíme, že v Európe ich viac jazdí už len v Londýne (bez ohľadu na to, že mnohé autá sú vraj kradnuté a iba preregistrované v Španielsku). O túto oblasť sa začala zaujímať aj polícia. Ruská a talianska mafia odtiaľto riadi svoje impéria a skupuje tu pozemky. Hrnú sa tu aj bohatí Arabi. Napr. saudskoarabský kráľ Fahd si tu kúpil v predmestí pozemok a postavil tam repliku Bieleho domu vkusne doplnenú mešitou. Letné mesiace tu s ním trávy celá armáda služobnícta.

V pláne som mal aj prehliadku jednej z posledných britských kolónií na svete – Gibraltáru, ktorá sa nachádza pod známou Gibraltárskou skalou. Dostávam sa autom čo najbližšie do susedného španielskeho mesta La Linea, kde sa dá ešte bezproblémovo parkovať. Odtiaľ už idem pešo do Gibraltáru. Je to „miništátik“, ktorý má vlastné letisko, vlastný prístav, vlastnú menu (!) – gibraltársku libru, vlastné telekomunikácie atď. Proste je to jedno mesto plniace asi takmer všetky úlohy, ktoré plnieva štát.

Do Gibraltáru sa vchádza cez klasickú colnicu, kde sa preukazujeme pasmi. Ide iba o akýsi polostrov, ktorý je takmer celý skalou, len smerom k Španielsku je úžina s rovinou, na ktorej vybudovali letisko. Keďže územie je tu malé, tak jediná prístupová cesta do mesta vedie krížom cez letisko. Práve malo štartovať lietadlo, tak spustili závory, cez cestu naťahali reťaze s klincami (aby si nejaký maniak nezmyslel dupnúť na plyn a vbehnúť pod štartujúce lietadlo) a o chvíľu už lietadlo spoločnosti Easy Jet vzlietalo k nebu, a to asi 100 metrov pred mojimi očami.

V Gibraltáre majú aj vlastné označenie ŠPZtiek – GBZ. Na západnej strane sa nachádza mesto s hlavnou ulicou Main Street. Je to pešia zóna s početnými obchodíkmi s predajom lacného alkoholu a cigariet, ale aj elektroniky (tieto obchody vlastnia a predávajú  v nich  najmä Indovia). Na konci ulice je stanica lanovky, ktorá ma vyviezla až na vrchol gibraltárskej skaly. Odtiaľ je nádherný výhľad na celé mesto, na prístav oproti – Algeciras, ale v diaľke vidím aj vytŕčajúce vrcholky hôr v Afrike. Cez Gibraltársky prieliv vidno prechádzať veľké množstvo veľkých nákladných lodí.

Vrchol The Top of the Rock bol pre mňa zaujímavý tým, že tu žije jediná európska „komunita“ opíc vo voľnej prírode – bezchvostové opice makak magot. Ihneď pri výstupe z lanovky ma zastavuje miestny pracovník a veľmi dôrazne ma upozorňuje, aby som si schoval všetky tašky a veci do ruksaku (opice sú veľké zlodejky a chvíľka nepozornosti a máte po taške), pri opiciach sa nesmie ani jesť, dotýkať sa ich a kŕmiť ich. Niektorí turisti, ktorí mali na chrbte menšie ruksaky, sa museli brániť pred útokmi opíc, ktoré sa im ich snažili z chrbta strhnúť a utiecť. Páry opíc si navzájom vyťahovali blšky a po úspešnom zákroku blšku rýchle zhltli. Oh la la, tomu sa vraví spolupráca.

Takmer celá gibraltárska skala je zároveň aj prírodnou rezerváciou so 600 rastlinnými druhmi. Vedie po nej cestička, po ktorej som prišiel k stredu lanovky. Po ceste som stretol niekoľko veľkých skupín opíc. Pri prechádzaní áut okolo skákali na autá, či na spätné zrkadlá a snažili sa cez pootvorené okienka niečo ukradnúť.