ŠPANIELSKO, PORTUGALSKO 4. časť - Cabo de Roca, Sintra, NP Serra da Estrela, NP-do- Douro

NP Serra da Estrela

Vraví sa, že keby človek mal byť iba na víkend v Lisabone, aj tak by mal jeden deň obetovať letnému sídlu portugalských kráľov – Sintre. To som si predsa nemohol nechať ujsť! Najskôr som sa však po diaľnici presunul smerom na najzápadnejší cíp Európy – na Cabo de Roca (skalnatý mys). Je to strmý útes, týčiaci sa až 150 metrov nad morom.

Odtiaľto som šiel do vnútorozemia do hlbokých lesov, kde sa nachádza Sintra, bývalé letné sídlo kráľov, mesto palácov, zrúcanín hradov, mesto, ktorého centrum je zapísane v kultúrnom dedičstve UNESCO.

Cesty do Sintry ako aj po Sintre a k pamiatkam sú neskutočné – úzke, kľukaté, na kockovom povrchu. Mon Dieu, som vytrasený tak na niekoľko mesiacov. Na prehliadku som sa vybral do absurdného a magického Palácio Nacional de Pena, ktorý sa nachádza v hustých lesoch nad Sintrou. Je to palác z bizarnými vežičkami v ružovej, citrónovo žltej a lotosovej farbe.

Hrad a miestnosti v ňom sú zachované v takej podobe, akú mali v roku 1910, kedy z nich ušla kráľovská rodina. Čínsky porcelán, akty maľované kráľom Karlom I., vyrezávané postele, vyrezávaný alabastrový obraz, ale aj výborne zariadená kráľovská kúpelňa. Toto všetko tu môžete obdivovať. Najviac ma zaujala kúpeľňa - uprostred miestnosti veľká plechová vaňa s plechovou zástenou na sprchovanie, na boku riadna kľuka na prepínanie napúšťania vody medzi vaňou a „sprchou“, potom riadne veľké kohútiky na teplú a studenú vodu. Sprcha – to bolo asi 20 cm obruč s dierkami, odkiaľ vytekala voda. Škoda, že sa tam nemohlo fotiť. Ďalej riadny záchod so „splachovaním“, bidet, umývadlo. Vlastne tam boli všade na umývadlách, na WC i vo vani funkčne také isté armatúry, ako sú aj dnes, len vyzerali „troška“ neohrabanejšie. Oh la la, to je niečo!

Pod hradom začína veľká 30 hektárová záhrada plná exotický stromov a rastlín. Cyprušteky, himalájske rododendróny, eukalpy, či 180-ročné vysokánske sekvoje. Tie majú prekvapivo mäkkú kôru. Počasie sa pokazilo, padla hmla (lebo som bol pomerne vysoko), tak sa vraciam späť do Lisabonu.

Mojím ďalším cieľom je jeden z najkrajších národných parkov v krajine – NP Serra Da Estrela, v ktorom je aj najvyšší vrchol Portugalska Torre s výškou 1993 m.n.m. Je to ľadovcom vyhladená náhorná plošina s vysokohorským terénom so zaoblenými vrcholkami, ľadovými jazierkami či lúkami s balvanmi.

Cestou do hôr som videl aj malé lyžiarske stredisko, ktoré funguje aj v lete. Podklad je potiahnutý nejakou bielou látkou (?), to isté aj pod trasou na vleku, i na malom kopčeku, ktorý je lyžiarskou školou. By ma zaujímalo, ako sa na tom lyžuje. Asi na kolieskových lyžiach? Neviem, na ich propagačnom webe to vyzerá na normálne lyže.

Zastal som v mestečku Manteigas, ktoré je zasadené v ľadovcovom údolí Valé de Zézere, plnom lúk a borovicového porastu. Po svahoch 4000 – tisícového mestečka sú vystavané väčšinou biele rodinné domčeky (niektoré veľmi pekné – na rozdiel od zvyšku Portugalska), na úbočiach rastú borovice, gaštany, miestami sú terasy s pôvodnými kamennými domčekami a vysokoproduktívnymi včelínmi. Sú to skôr asi letné a dovolenkové sídla ľudí, ktorý zvyšok roka trávia niekde dolu v údolí v meste, kde aj pracujú.

Postreh: V Portugalsku je vo väčších mestách, ale najmä na dedinách zvykom, že starí ľudia si vynesú navečer pred dom stoličku. Sedia, pozerajú na okoloidúcich a ak sa niekto pristaví, debatujú...

Čítal som, že v lete je táto oblasť veľmi obľúbená Portugalcami. Pred víkendami sa tu tvoria kolóny áut na príjazdových cestách, ubytovacie zariadenia i celé mesto sú plné. Ale čo je zaujímavé, aj v lete sú turistické chodníky ľudoprázdne. Človek sa tu cíti na turistike, akoby mal celé hory iba pre seba. Portugalci zrejme turistiku veľmi nemusia.

V  NP je viacero pekných turistických trás, väčšinou sú to cca 90 km  okruhy to je tak na pár dní. Keďže radšej lietam, ako chodím , hľadal som nejakú kratšiu trasu. Manteigas by mal byť výhodným východiskovým strediskom na turistiku, auto som nechal v meste. Jeden príjemný a veľmi ochotný chlapík v jednej cestovke (?) (na dverách mal napísané Turismo, ale ihneď po príchode ma upozornil, že nie je informačka) mi dal mapu, ako sa dostaneme k riečke a vodopádu Poco do Inferno. Vyrazil som. Najskôr asi 1,5 km dolu kopcom cez dedinu až k rieke a potom som vošiel do hôr. Prechádzal som gaštanovými lesmi, ktoré prešli postupne do smrekových a borovicových lesov. Všetko to bolo po lesných cestičkách, s prevýšením asi 400 metrov. Po pár hodinách som zistil, že tá mapa nie je vôbec až taká úžasná a sú v nej nejasnosti. Turistické značenie tiež absolútne žiadne, ale turistika ako taká suuper. Krásne výhľady na okolité zalesnené kopce a úbočia.

Cesta tam, ktorá mala podľa popisu trvať 2,5 hodiny mi trvala asi 4,5 hodiny. A to ma ešte čakal návrat. Späť som vyrazil inou cestou. S kompasom na hodinkách, ich nie veľmi pravdivou mapou, troškou orientačných schopností a improvizácie sa mi podarilo prísť po lesných cestičkách až dolu pod horu na cestu za cca 1,5 hod.

Serpentínami som sa vyviezol až na hrebeň nad Manteigas, asi 1500 m.n.m. Bol som na hranici pod oblakmi a bola tu hmla. Aj tak robím párkilometrovú turistiku. Rastú tu najmä borovice a smreky.

Zaujali ma všadeprítomné obrovské okrúhle balvany. Najskôr som premýšľal, kde sa tu na kopci zobrali a až potom mi napadlo, že tu na vrchu bol ľadovec a ten to má všetko na svedomí. Vznikli tu nahromadené kopy kameniskov, ktoré pôsobili medzi stromami celkom bizarne.

Počas cesty nahore som prechádzal pomedzi terasovité úbočia, na ktorých boli vystavané kamenné domy casais s jednou miestnosťou, so strechou pokrytou doškami z ryžovej slamy. Vyzeralo to už ako víkendové chalúpky, niektoré sú však ešte stále obývané aj natrvalo. Ale väčšina ľudí už zišla z nich dolu do miest.

Ale objavil som aj domy pôvodných obyvateľov hôr, ktoré vznikli pred stáročiami, nie pred desaťročiami. Ako som spomínal, ľadovce miestami nahrnuli obrovské kamene na kopy. Niekedy pod balvanmi vznikol priestor, vhodný na bývanie. A to bol podnet k tomu, aby ku skale prilepili malý domček (1 miestnosť), ktorý bol spojený s priestormi pod skalou. Prešiel som sa takýmto domom a môžem povedať, je to celkom sila takto bývať.

Keďže sa počasie ešte viac zhoršilo, zišiel som k autu a šiel som na juh do Monteigasu a potom asi 15-20 km hore dolinou Vale do Zézero okolo horskej rieky Rio Zezere. Tu našťastie ešte mraky nepretiekli a bolo tú krásne jasno. Okolo koryta rieky boli malé políčka a domčeky casais. Stúpal som cez fialovo-žlto rozkvitnutú alpínsku krajinu až k najvyššiemu vrcholu Portugalska Torres (1993 m.n.m.). Okolo boli veľmi zaujímavé kamenné útvary - okrúhle balvany poukladané samostatne na kopčekoch (na jednom z nich bola krásne vytesaná Panna Mária), či kolmé skaly, na ktorých sa štverali skalolezci. V horných častiach boli ešte zvyšky snehu.

Keď sa spýtate Portugalca, koľko má najvyšší bod Porgutalska, povie 2000 m.n.m. Je to preto, lebo ešte v 19. storočí postavili na najvyššom bode krajiny 7 metrov vysoký kamenný obelisk, aby si Portugalci mohli povedať, že majú 2000-tisícovú horu. Na severnej strane Torres sa nachádza jediné lyžiarske stredisko v Portugalsku. Prevýšenie asi 150 metrov na 900 metrov dĺžky. Keď som pozeral na mapu skiareálu, tak ma celkom pobavilo, ako dokázali na 150 metrovom výškovom rozdiele urobiť čiernu zjazdovku po celej dĺžke vleku. Pripadala mi ako „somárska lúka“, ale pre väčšinu Portugalcov je už len pocit držať sneh či stáť na lyžiach dostatočný zážitok. Sneh tu bývava v januári až v marci, pričom najväčšia pravdepodobnosť na lyžovanie je vo februári. Predpokladám, že Portugalci na zimnej olympiáde asi veľmi neexcelujú... .

Hore je aj pár obchodíkov, v ktorých ma zlákali obchodníci ochutnávaním údených šuniek a výborným typickým horským syrom. Ochvíľu už bol syr, šunečka a domáci chlebík v taške. A o ďalšiu chvíľu som už bol aj zalezený pri otvorenom kufri auta a tam som všetky tieto dobroty ochutnával (nie, že by som nemohol vydržať, ale kôli prípadnej reklamácii samozrejme ).

Na hraniciach medzi Španielskom a Portugalskom tečie v hlbokom kaňone rieka Rio Douro. Pod mestečkom Miranda de Douro je na nej postavená priehrada. Od priehrady by mala v nedeľu vychádzať výletná loď po kaňone. Predtým však stíham ešte pozrieť mestečko, ktorého centrum s kostolom, starými ruinami hradu a vysokým opevnením pripomína, že šlo v prvom rade o obranné mesto na hraniciach so Španielskom.

V určenú hodinu som ako prvý na lodi pre 120 pasažierov (ide nás tak 25) s preskleneným stropom. Loď nás vezie hore prúdom po rieke Rio Doure, ktorej kaňon je aj národným parkom v dĺžke 130 km. V kaňone hniezdia vzácne vtáky, najmä dravce, aj ojedinelý bocian čierny, či supy. Kaňon bol široký cca 50-150 metrov, nad hladinou sa vypínali takmer kolmé skaly, ktoré boli miestami od vody zaujímavo zafarbené (žlto-čiernou).

Videl som zopár dravcov, ako aj hniezdo z bociana čierneho. Zaujímavý zážitok, ktorým sa moje cestovanie po Španielsku a Portugalsku skončilo. Čakal ma už len let domov. Presunul som sa na letisko Lisabon Portela Airport, najrušnejšie letisko Portugalska. Let do Viedne by mal trvať okolo 3,5 hod., tak čo, kam mi poradíte vybrať sa nabudúce?

.