ŠPANIELSKO, PORTUGALSKO 1. časť - Andalúzia – Granada, Motril, juh Sierra Nevady -Alpujarras, Trevélez

Moje lietadlo pristálo na letisku v Granade. Letel som cez Madrid. Let VIE – MAD trval vyše troch hodín a z Madridu do Granady cca hodinku. Mojím prvým cieľom bolo pozrieť si krásy Andalúzie.

Andalúzia je zameraná ovocinársky. Sú tu obrovské sady pomarančovníkov a citrónovníkov, ktoré práve dozrievajú. Premýšľam, kedy asi tak kvitnú, keď už v apríli dozrievajú. Neviete mi poradiť? Na poliach okrem ovocia pestujú ešte brokolicu, kapustu a iné plodiny, ktoré ani podľa listu nepoznám.

Pred očami sa mi dvíha najvyššie pevninské pohorie Španielska – Sierra Nevada s najvyššími vrcholmi okolo 3500 m.n.m. Od cca 1800 m.n.m. býva aj na konci apríla ešte súvislá vrstva snehu.

Ubytoval som sa v Granade a na ďalší deň mám v pláne zohnať lístky do hlavnej atrakcie mesta– do Alhambry. Denne púšťajú do celého komplexu 6300 ľudí, ale iba 600 lístkov denne predávajú v pokladni. To je teda naša jediná šanca, ako sa dostať po lístky skôr, ako na termín, ktorý ponúkajú pri predaji cez internet. Odporúča sa ísť tam čo najskôr a vystáť si radšej radu.

Hovorí sa, že pokiaľ by ste mali vidieť v Španielsku iba jedno mesto, mala by to byť Granada. Práve tu, pod kulisou horských štítov, sa nachádza jedno z najromantickejších pamiatok v Európe – Alhambra. Je to palácová pevnosť sultánov z rodu Nasrovcov, ktorá nemá v Európe obdoby.

A to bol môj hlavný cieľ v Granade. A tak som si vystál ten neskutočný rad na lístky. Stála tu prísna ženská security s obuškom za opaskom, ktorá ovládala týchto pár slov po anglicky a pýtala sa ich každého: „To buy tickets?“ ak bola odpoveď kladná, tak „with credit card?“, ak aj na to bola odpoveď kladná, tak návštevníka poslala na koniec rady. V mojom rade našťastie veľa ľudí nebol.o O 8.00. hod. začal predaj lístkov. Každý bol v napätí, či sa mu ešte ujde lístok a pripadalo mi to skôr ako lotéria, nie kupovanie vstupeniek. Našťastie som sa dostal na rad pomerne rýchlo a vstupenku som mal, celý šťastný, v rukách.

Najzaujímavejšou časťou Alhambry je určite Kráľovský palác – Nazaries Palacios, do ktorého môžete vstúpiť iba v čase, aký máte udaný na vstupenke. Ak sa oneskoríte napr. o 15 minút, už vás dnu nepustia. Pred samotným vstupom v priebehu 25 metrov kontrolovali lístky dokonca trikrát! Tak tu sa len tak niekto neprepašuje.

Ale čo som videl vo vnútri, to stálo za to. Bola to sieť budov, kde žil sultán, v ktorých prijímal návštevy veľvyslancov, kde sa riešili spory a konali sa obchodné rokovania, tiež nechýbala časť, v ktorej mal hárem. Všetky tieto stavby boli postavené vzdušne, s ľahkosťou, ale najviac ma zaujali prenádherné štukové dekorácie.

Celkovo sa Alhambra skladá z 3 častí: Palacios Nazaries (Kráľovský palác), palácové záhrady Generalife a pevnosť Alcazaba. Celá stavba vznikala v 11. – 14. storočí. Potom ju už len pustošili a ničili (Napoleonove vojská ju dokonca chceli vyhodiť do povetria). Až asi pred 150 rokmi sa opäť osud pevnosti začal meniť k lepšiemu. Teraz je to národná pamiatka a stále sa rekonštruuje.

V celom komplexe sú nádherné záhrady s jazierkami, exotickými stromami i rastlinami. Všetko premyslene zavlažované. Už Mauri, ktorí tu vládli vymysleli a vypracovali vynikajúci zavlažovací systém, ktorý zvádzal chladné vody zo severných svahov Sierra Nevady a dopravoval ich do mesta. Ako pitnú vodu, ale aj ako zavlažovanie.

Po prehliadke som sa zašiel pozrieť do Granady. Mesto sa mi veľmi nepáčilo. Úzke uličky bez systému, nie veľmi pekné budovy, nevýrazné námestia ma viedli k tomu, že som nakoniec vyrazil do severnej časti Sierra Nevady (vzdialenej asi 30 km), do nadmorskej výšky 2070 m.n.m., konkrétne do dedinky Pradollano. Odtiaľto nahor až po najvyšší vrch Mulhacén 3482 m.n.m. je súvislá vrstva snehu. Čo ma však zaujalo, je celkom slušné lyžiarske stredisko, kde sa každoročne lyžuje až do začiatku júna. Je tu asi 20 lanoviek (sedačky, kabínky), perfektné. Myslím, že toto je asi najjužnejšie, takto dobre vybudované, stredisko na severnej pologuli. Svoj podiel na tom určite má nadmorská výška.

Autom idem južnejšie po takmer novej štvorprúdovke smerom na Motril. Po ceste som zastavil pri obrovskej priehrade, ktorá zberá z hôr vodu a využívajú ju na zavlažovanie, či na výrobu elektriny. Hrádza, po ktorej som šiel, mala možno výšku aj 200 metrov. Krásny pohľad nadolu. Trošku sa mi v strede hrádze pri pohľade nadol triasli kolená, nuž aj generál má svoje slabé chvíľky.

Zašiel som sa pozrieť aj smerom na Motrilský prístav. Je tu krásna, 200 – 300 metrov široká, štrkovo-piesková pláž. Pri pobreží je pás apartmánových domov väčšinou Angličanov alebo Škandinávcov. Oh la la, to by bol život - doobeda si ísť zalyžovať do Sierry Nevady a poobede sa vrátiť opäť k moru a kúpať sa. A dá sa to zrealizovať v priebehu jedného dňa, čo je výborné.

Nevynechal som ani výlet na južné stráne Sierra Nevady, do oblasti, ktorá sa nazýva Alpujarras. Je oblasť veľmi vysokých strmých úbočí, kde už pred 2-tis.rokov začali na úrodných naplaveninách pestovať plodiny iberskí Kelti. Potom sa tu od 12. storočia usadzovali berberskí utečenci zo Sevilly, ktorí tu vybudovali perfektný systém zavlažovacích kanálov a terás. Tým sa z tejto oblasti stal raj na zemi.

Aj keď ich odtiaľto vyhnali kresťania, tak muselo v každej dedine zostať zopár rodín, aby naučili nových osadníkov obhospodarovať zložitý systém zavlažovania. Neskôr pôda padla do rúk zopár vlastníkov a roľníci sa stali len chudobnými nádenníkmi. Občianska vojna sa dotkla tejto oblasti len letmo. Tu a tam sa tu objavil nákladiak mladých nacionalistov z Granady, ktorí obkľúčili niekoľko prekvapených dedinčanov a zastrelili ich za „zločiny“, o ktorých chudáci roľníci nemali ani potuchy. Potom sa tu zrazu objavil nákladiak s republikánmi z Almérie, ktorého posádka urobila to isté. Za Frankovej vlády sa táto oblasť stala jednou z najchudobnejších v celom Španielsku.

V roku 2009 tu bol  najnižší príjem na osobu v celej Andalúzii a negramotnosť (!) tu dosiahla úroveň rozvojového sveta. V celej oblasti je obrovská nezamestnanosť a najmä v období krízy bol len v samotnej Andalúzii viac ako 1 milión nezamestnaných. Mon Dieu, to už je veľké číslo.

Na plantážach a v skleníkoch po kopcoch robia Rumuni a Marokánci a domácim tak nezostávajú pracovné miesta. Poriadny priemysel tu nie je, takže žiť tu a pracovať nie je až taká výhra.

Ja som sa do hôr dostal po celkom pekných cestách (vláda tu určite investuje ohromné peniaze do infraštruktúry,postavili tu novú diaľnicu z Granady do Motrilu a ďalej na Almériu, ale aj miestne komunikácie sú obnovené).

Najskôr som zastavil v mestečku Órgiva. Zvonku vyzerá ako centrum okolitých fariem, ktoré sa tiahnu po celej úrodnej doline v okolí mesta. Časom však človek stretá po uliciach zvláštne typy ľudí. Zapletené vlasy, dredy, divné oblečenie, niektorí opití. Dozvedel som sa, že na okraji mesta je jogínske centrum. Mesto Órgiva a okolité farmy totiž lákajú čoraz viac prisťahovalcov, ktorí prepadli hnutiu „New Age“. Na okraji mesta som videl nefalšovanú típí dedinku (z mongolských júrt – ktoré sa tu mimochodom dali na objednávku v obchodoch kúpiť), ale aj s kadejakými vrakmi karavanov, áut a unimobuniek. V týchto dedinkách žijú rôzni Európania a Američania, ktorí z vlastnej vôle mrznú aj počas zimy pod celtovinou. Mon Dieu, pre mňa nepochopiteľné.

Úzkou cestičkou som sa štveral po strmých úbočiach ďalej a ďalej. Vybielené dedinky, ktoré boli cieľom mojej cesty, vyzerali ako prilepené na skalách.

Alpujarras tvoria strmé úbočia s terasami, na ktorých sa väčšinou pestujú ovocné stromy (čerešne, orechy, pomaranče apod.), pasú sa ovce a kozy. Tieto strmé úbočia s políčkami som videl celú cestu do troch najkrajších dediniek oblasti. Boli to dedinky Pampaneira, Bubion, Capileira.

Nad posledne menovanou som si urobil turistiku do údolia. Videl som ovocné sady na terasách, pasúce sa kozy a na konci údolia zasnežené vrcholky Sierra Nevady. Z tejto oblasti sa chodieva aj na výstup na najvyšší vrchol Mulhacén 3481 m.n.m Ten si zas nechám do budúcnosti, nech mám dôvod sa sem vrátiť. Do dedín chodí dosť turistov, takže sa tu darí reštauráciam, obchodom s kobercami a inými „vecami“. Predáva sa tu aj veľa peknej a lacnej keramiky.

Asi po 6 km dlhej prašnej a kamennej ceste s poriadnym prevýšením som sa dostal autom až na vrchol kaňonu Poqueira, kde stojí tibetský budhistický kláštor (!) Osel Ling – Miesto jasného svetla. Ten bol založený tibetským mníchom v roku 1982. V roku 1985 rozpoznal Dalajláma v dieťati, ktoré sa narodilo v Granade španielskym rodičom, reinkarnáciu bývalého hlavného lámu Ješého. Teraz žije v Himalájach spolu s Dalajlámom a učí sa duchovnému životu.  Mon Dieu, viete si predstaviť, že vám niekto zaklope na dvere a povie vám, že vaše dieťa je reinkarnáciou niekoho. Neviem si to prestaviť.

Samotný budhistický kláštor Osel Ling, je len jednoduchá kamenná budova, v ktorej som stretol mnícha (ale bol to Európan), zopár miestnych, ktorí tam prišli rozjímať. Po stromoch boli rozvešané farebné vlajočky, ako niekde v Tibete. Žijú a bývajú tu v kamenných „obydliach“ na úbočiach okolo kláštoru. V tejto oblasti môžete stretnúť jogínov, budhistov, príslušníkov New Age a iné typy.

V Alpujarras sa mi páčilo, a preto som sa opäť vrátil do hôr. Vybral som sa do horskej dediny Trevélez (asi 1450 m.n.m.). Bola výborná dohľadnosť a vidím opäť zasnežené 3-tisícovky. Cesta do Trevélezu bola veľmi kľukatá, takže menej zruční vodiči by tu mohli mať probléj. Dedina Trevélez sa nachádza na konci ostrej úžľabiny vyrezanej riekou Rio Trevélez a je vraj najvyššie položenou trvale osídlenou osadou v Španielsku.

Čo sa týka turistiky, tak so značením chodníkov je tu celkom problém. Vedel som, že nejaký chodník ide hore údolím, ale nebolo možné ho nájsť. Vyšiel som za dedinu a hľadal ho tam, bohužiaľ, bez úspechu. Videl som však, že je o niekoľko terás vyššie. Tak som musel prechádzať krížom cez políčka na terasách, na ktorých sa pásli kone, ovce i prasatá. Ale šťastne som cestu našiel.

Urobil som asi 2-2,5 hodinovú turistiku po údolí za Trevélezom, pričom som prechádzal väčšinou pomedzi terasky s rôznymi ovocnými stromami, či pasúcimi sa koňmi.

Tu som pobehal obchodíky so suvenírmi, v reštaurácii som si dal miestnu špecialitu „platos alpujarreňos“. Bol to tanier s tým, čo tu najviac predávajú. Plátky šunky, klobása, jaternica, zemiaky, vajíčko. Pochodil som si po miestnych obchodíkoch. Tie sú plné vysoko cenenej trevélezskej šunky. V obchodoch vešali po stropoch desiatky i stovky vyúdených bravčových stehien.

Smerom na východ od Motrilu začala veľmi nepekná oblasť. Celá pobrežná nížina bola niekoľko kilometrov do vnútrozemia (až po hory) len obrovskou skleníkovou plochou. Pestujú tu vo veľkom poľnohospodárske plodiny (väčšinou asi paradajky) v obrovských „skleníkoch“ pokrytých sieťovinou chrániacou rastliny od veľkej horúčavy. Samotné pobrežie však bolo veľmi pekné. Vysoké skaly, pekné pláže, malé aparmány a hotelíky popri plážach. Veľké hotelové komplexy som tu nevidel.