LITVA, LOTYŠSKO, ESTÓNSKO 3. časť - Palanga, Pape (Lotyšsko), presun do Estónska

cca 50 kusov

Vybral som sa do najväčšieho prímorského letoviska na brehoch Baltu, do Palangy. Je to rušné stredisko s plážami, promenádami so stánkami, ale je to aj kúpeľné mesto na liečbu dýchacích a srdcových chorôb. V meste je neuveriteľne veľa zelene a parkov. Išiel som sa pozrieť do  múzea jantáru. Najskôr som sa zastavil na okraji mesta pri krásnom parku spojenom s botanickou záhradou. V nej bola aj Oranjeria, čo je niečo ako malá výstava tropických a subtropických rastlín. Vonku bola malá ZOO hlavne s domácimi zvieratami. Zaujalo ma tu hlavne vstupné. To je tu ešte fixné asi od čias komunizmu.

Cez park som prešiel až do Tiskiewiczovho paláca, na jeho poschodí sa nachádzalo múzeum, v ktorom nechýbali expozície venované druhom jantáru, vzniku jantáru, boli tu veľké kusy surového jantáru, ale aj vybrúsené a vyleštené kusy, ktoré boli súčasťami rôznych náhrdelníkov. Jantáry sa odtiaľto už storočia vozili cez Poľsko, Moravu, Rakúsko až do Benátok a Ríma. Boli dobrým obchodným artiklom pre tunajšie kmene, ktoré za ne menili potraviny, či zbrane. Najzaujímavejšie jantáry boli však tie, ktoré mali v sebe zaliate 40 - 50 mil. rokov staré komáre, chrobáky, kúsky ihličia, či rôzny vodný hmyz. Na konci bol samozrejme obchod s luxusnými klenotmi vyrobenými z jantáru. Náhrdelníky od desiatok do stoviek EUR. No možno by som takým moju fiancée potešil . Čo poviete?

V Litve je stopovanie národným športom. Popri cestách na výpadovkách neustále stoja desiatky ľudí. Pre mňa dosť nezvyčajné.

Navštívil som aj lotyšský prírodný park , ktorý obklopoval jazero pri dedinke Pape. Že Lotyšsko bude asi chudobnejšou krajinou, ako je Litva, vidím aj podľa ciest. Hlavný ťah je síce asfaltový, ale cesta hrboľatá, poplátaná asfaltom. Po niekoľkých kilometroch odbočujem na prašnú cestu do lesnatých a močiarnych oblastí pri jazere. Niekde tu by malo byť miesto, kde sa dajú vidieť divoké kone. Po cca 10 km po prašných lesných cestách (pričom míňam vymreté opustené dediny s pôvodnými drevenými domami) som nakoniec našiel, čo som hľadal. Drevenú búdku, cez ktorú je vstup do tohto prírodného parku.

Táto vzácna pobrežná oblasť je prírodným parkom s rozlohou 518 km2. Je významnou ornitologickou lokalitou, zastavujú sa tu pri ceste do zimovísk, či ceste späť do ruskej tundry a tajgy státisíce sťahovavých operencov, ako aj tisíce sťahovavých netopierov. Táto lokalita s plytkým jazerom s rozlohou 1200 ha je však známa hlavne vďaka prítomnosti divokých koní.

Divoké kone - tarpane boli kedysi v Európe úplne bežné. Dorastali do výšky 1,3 metra, boli sivé s pruhom na chrbte a s pruhmi na nohách. Ešte v 17. storočí boli najímaní lukostrelci, aby ich strieľali, pretože ničili polia roľníkom. Posledné kone chytili v roku 1808 poľskí farmári, ktorí ich krížili s pracovnými plemenami. Vznikol tak Koník poľský. V roku 1936 začal nový chovný program, pomocou ktorého sa snažili vyšľachtiť pôvodný druh. V roku 1999 vrátila medzinárodná organizácia WWF prvé divoké kone do tohto parku v Lotyšsku. Postupne ich tu priviezli z Holandska asi 50. V parku žijú nadivoko, sú v 3 skupinách (háremoch) a je ich asi 95. Pred niekoľkými rokmi tu priviezli aj turov, najbližších príbuzných vyhubeného pratura a 5 európskych zubrov. Cieľom je, aby to tu za 15 rokov vyzeralo ako v stredoveku. Tak uvidíme, skúsim sa sem pozrieť o takých 16 rokov.
S miestnou sprievodkyňou som prešiel k jednému stádu koní a turov, pozrel som si aj jazero.

Prehliadka v parku bola povolená iba so sprievodcom. Tury sú totiž pomerne nebezpečné, ak majú ruju /a to práve mali/, tak približovať sa na menej ako 50 metrov bolo životu nebezpečné. Iné mi už fakt nechýbalo, len aby ma začal naháňať „nadržaný“ tur.

Pri ceste späť som sa zastavil ešte v dedinke Papé, kam už viedla len prašná cesta. Na aute to bolo patrične poznať . Boli tu však nádherné pláže, kde som opäť zberal jantáry (teda aspoň som sa presviedčal, že sú to jantáry). Na pobrežie sa vraj vyplavujú bežne, najmä po búrkach.

Iné:

Stále ma mätie označovanie jednotlivých krajín v ich jazykoch, v angličtine a v slovenčine. Latvia nie je prekvapujúco Litva, ale je to Lotyšsko. V Lotyšsku majú menu Lata (čiže množné číslo Laty), ŠPZ je LV. Litvu nazývajú Lithuania, ŠPZ je LT a menu majú Lita (Lity). Výmenný kurz bol pred 10 rokmi (kedy vydali môjho sprievodcu) rovnaký, ako je teraz. 1 EUR = 0,7 Laty alebo 1 Lata = 1,44 EUR.

Letecky so sa presunul z Rigy do Tallinu. Estónsko je najmenšia krajina Pobaltia. Som zvedavý, čím si ma získa. Let trval 55 minút. Letisko sa nachádzalo len cca 4 km od centra mesta.  Možno z neho využiť služby hromadnej dopravy, taxi služieb alebo si požičať auto.

Dostal som sa teda do najmenšej, ale najrozvinutejšej ekonomiky Pobaltia – do Estónska. Rozdiel na cestách enormný – v Estónsku sú cesty oveľa kvalitnejšie, menej hrboľaté. Žije tu 1,35 mil. obyvateľov, z toho takmer tretina – 400 000 - ich žije v hlavnom meste, Talline. Je tu 68 % Estóncov a 26 % Rusov. Estónsko susedí s Ruskom na východe a s Lotyšskom na juhu. Zo západu a severu obmývajú krajinu vody Baltského mora. Vďaka členitosti je dĺžka estónskeho pobrežia cca 3800 km, teda je až šesťkrát viac, ako pozemná hranica.

Presunul som sa východne od Tallinu, na predmestie Pirita, kde som si našiel ubytovanie. Je to malé plážové letovisko pri ústí rovnomennej rieky do mora, pri ktorom leží olympijské stredisko vodných športov. Olympijské preto, lebo keď bola v Moskve v roku 1980 olympiáda, tak práve tu prebiehali súťaže jácht. Neďaleko je betónová olympijská dedina, kde je dnes hotel a jachtársky klub.

Zaujímavosťou je, že zhruba 1,5 mesiaca tu majú povestné biele noci – čo znamená, že v noci nie je úplná tma. Tieto trvajú od začiatku mája do streda júla. Mám teda možnosť „vyskúšať“ ich na vlastnej koži. Najdlhší letný deň má cez 19 hodín, najkratší v zime má iba 6 hodín.

Estónci majú cez dva roky euro, a keďže sú maličkou ekonomikou, veľa ich mincí ešte po Európe necestuje. Ale skoro všetky mince, ktoré mi tu vydajú, sú estónske, tak o chvíľu mám kompletnú zbierku.