OKOLO ÁLP 1. časť - Rakúsko, talianske Dolomity, cyklistika vo Val di Fassa

Prvou mojou zastávkou je Rakúsko a Ötztalské údolie a známe lyžiarske stredisko Sölden. Po cca 750 km cesty som navečer dorazil do Ötztalského údolia a do kempu v mestečku Sölden. Hory sú nádherné, vidno ešte kusy zasnežených úbočí, v dolinách krásne rakúske dedinky.

Rakúšania veľmi dobre vedia, ako ponúkať turistický produkt. Či ten zimný (hory a nespočetné zjazdovky sú tu fakt vynikajúce), ale aj ten letný. A to som bol celkom prekvapený. Ubytovacie kapacity sú pomerne plné, je tu veľmi veľa turistov a prekvapujúco veľa cyklistov.

Údolia obohatili aj nespočetnými stovkami kilometrov cyklistických trás nielen po údolí, ale hlavne po kopcoch. Hore sa cyklisti  vyvezú  aj s bicyklami a tam už ich čakajú divoké zjazdy po horských cyklistických cestičkách.

Ja som vyžil ponuku 3-dňovej Otztal card, ktorá za 49 € zaručuje bezplatné vleky, autobusy aj na platené úseky horských ciest, aqua centrum, minigolf, vstupy do múzeí apod. Je to dosť peňazí, ale určite sa to oplatí, keď napr. len vlek zo Söldenu vyšiel 26 €.

Počasie bolo krásne, ale v horách bolo aj  pomerne chladno. Dokonca som na ľadovci vytiahol aj zimnú bundu.

Alpy sú fakt nádherné a keďže sem rád chodím lyžovať aj v zime, chcel som sa pozrieť aj do Dolomitov, do údolia Val di Fassa na severe Talianska.

Voľné miesto som našiel v kampe v Campitelle. Ušlo sa mi nádherné miesto priamo pri rieke. Mal som veľkú parcelu s nádherným výhľadom na okolité strmé kopce.

Dolomity sa dostali na zoznam svetového prírodného dedičstva UNESCO. Služby pre turistov tomu zodpovedajú.

V zime chodím rád lyžovať do Canazei, kde som už viackrát bol v priesmyku Passo Pordoi (ten je na okruhu svetoznámeho lyžiarskeho okruhu Sella Ronda okolo pohoria Gruppo Sella). A z tohto priesmyku sa dá celkom pohodlne dostať lanovkou do 2900 m.n.m. na hornú plošinu a tam urobiť nádhernú turistiku.

Keď som tu bol lyžovať prvýkrát pred 12-timi rokmi, vysníval som si, že raz počas letných mesiacov, keď bude pekný slnečný deň, vyveziem sa hore a budem si užívať turistiky v 3-tisíckach. A splnilo sa to. Údolie nesklamalo, bolo tu naozaj úžasne.

Do priesmyku Passo Pordoi (2239) vedie z Canazei (1440 m.n.m.) kľukatá cesta, sen pre motorkárov a veľká výzva pre cyklistov. (Raz to skúsim tiež ).

Obdivuhodné, ako cyklisti od rána šliapali do pedálov hore po asi 25 zákrutách (sú očíslované) až hore do priesmyku.

Passo Pordoi je aj údolnou stanicou na Sas de Pordoi 2950 m.n.m. V Dolomitoch je pomerne sucho.

Určite oveľa suchšie, ako bolo v Rakúsku. Potoky majú asi polovicu vody a doliny sú síce zelené, ale suché. Oh la la, o to príjemnejšie boli rozkvitnuté zelené lúky hore v priesmyku.

Už som aj premýšľal, že ja ako včelár, keby som tu býval, by som tu už určite kočoval aj so včelami. To by bol medík! Mňam. Ani prikrmovať včely by na zimu nebolo treba.

Po veľmi “studených” skúsenostiach s Rakúskom som sa na turistiku “vyzbrojil” teplou bundou. O to bolo pre mňa väčšie prekvapenie, že hore bolo asi +20 až +25 °C. Aspoň tak to bolo pocitovo.

Hore boli ešte celkom slušné súvislé vrstvy snehu a nádherný výhľad na posledný poriadny ľadovec v Dolomitoch – na Marmoládu oproti. Tá ma niečo vyše 3300 m.n.m.

Sníval som sem  ísť aj preto, lebo je tu na náhornej plošine kopcov celkom dobrá možnosť aj pre menej extrémnych turistov na krásnu turistiku.

Chodníky sú dobre značené, iba sem tam sa ide po nebezpečných skalách, ale je tam istenie oceľovými lanami. Takáto trasa je vhodná aj pre väčšie deti. Prešiel som na opačnú stranu až po chatu Rifugio Boé.

Zaujímavosť:

Pri ceste späť som v horách stretol Slovenku zo Žiliny, ktorá sa vydala za Nemca a žije kúsok západnejšie v dedinke pod Alpe de Siusi. Vravel som jej, že žiť v Dolomitoch bol vždy môj sen. Nádherné hory, lyžovanie, turistika, kúsok more, dobré slnečné počasie, no ideálne miesto na svete. Trošku ma prebrala zo sna, že to tu nie je také jednoduché. Domáci si cudzincov nechcú absolútne pustiť do svojej komunity. Ani ich, ani ich deti. A obyvatelia tu nie sú Taliani.

Keď sa človek spýta domáceho, kto on vlastne je, tak povie, že je Tirolák. Nie je ani Talian, ani Rakúšan, ale Tirolák (táto časť Talianska bola pred vojnou ešte časťou Rakúsko-Uhorska). V školách je tu prvý jazyk nemčina a až potom taliančina. Ale keď hrá Taliansko futbal, tak sa bijú do pŕs, ako ich domáci hrajú... Vtedy sú Taliani.

I keď mi to tak nepripadalo, no ľudia v tejto oblasti nie sú takí dobrosrdeční, ako vo zvyšku Talianska. Taliani sú všeobecne známi svojou priateľskosťou, pozdravy „Ciau“ a ich úsmev je známy v celom svete.

Ale Tiroláci sú vraj iní. Turistický ruch ich urobil nenormálne bohatými. A peniaze im pokazili charakter. Turisti tu chodia vo veľkom počas celého roku, sezónu majú vlastne stále, tak majú z čoho profitovať. Škoda toho.

Pribalil som si sebou samozrejme aj bicykel,  tak som ho chcel poriadne prevetrať.

Sú tu  krásne údolia s udržiavanými cyklistickými chodníkmi buď asfaltovými alebo štrkovými. Ale hlavne sú mimo cesty a áut. V každej dedinke sú tu pri tom chodníku minimálne dve detské ihriská s preliezkami, šmýkačkami a všelijakými zaujímavosti pre deti. Fakt klobúk dolu, pre deti je to tu  ako vyšité. Takže, ak cestujete aj s ratolesťami, nemáte sa čoho obávať.

V Canazei som objavil perfektnú atrakciu. Oh la la.  Z malého lyžiarskeho svahu vznikla prekážková dráha. Boli tam malé autíčka,  ktoré boli ťahané pomami až hore na svah a potom nasledoval zjazd medzi prekážkami. Autíčko malo dobre vymyslený systém brzdenia.

Odtlačením volantu sa auto odbrzdilo, ak by sa volant pustil, tak sa to zabrzdilo automaticky samo. Super zábavka - pre deti aj dospelých.

Pri ceste späť do kempu som našiel kúsok od kempu konské stajne. Bola tu možnosť urobiť si hodinovú vychádzku na koňoch, alebo asi polhodinový výcvik na koňoch. Za 8 € dobrá cena.