Nórsko 2. časť - Presun Floro – Olden, Briksdalsbreen, RØROS, Nordland, Lofoty, Nusfjord, Svolvaer

Briksdalsbreen

Hoci počasie v Nórsku je nevyspytateľné,  v podstate som napriek jeho nepriazni za posledné dni som stihol vidieť všetko, čo som mal naplánované. Doslova, do bodky, podľa plánu.

Moje ďalšie cesty viedli smerom k severnej časti ľadovca Jostedalsbreen. Cesta bola zo začiatku v pohode – dvojprúdová, potom sa to zmenilo na jednoprúdovú. Priemerná rýchlosť na cestách 1.-2. triedy mi vychádza okolo 50 km/ hod., tak tu jazdili aj ostatné osobné autá.

O pár hodín sa mi podarilo doraziť do dedinky Olden, ktorá sa nachádza ihneď pri jednom z ramien fjordu uprostred zasnežených hôr. Zopár domov, škola, 2 obchody. Vybral som sa na prechádzku po dedine. Síce prší, ale mne to už prestáva vadiť, zvykám si. Zaujímavosťou obchodov je, že na dverách sa vôbec neuvádzajú otváracie hodiny. Asi je to pre Nórov jasné. Obchody bývajú otvorene cca od 09.00 hod. do 20.00 - 22.00 hod., v sobotu do 16.00 hod., v nedeľu zatvorené.

Prekvapilo ma, že tovar nechávajú pred obchodmi vyložený aj po zatvorení. Bol tam tovar aj s cenovkami, to by bolo u nás do pár hodín rozkradnuté. Neboli to síce nejako extra drahé veci – cca do 15 €, ale i tak by som rád videl, keby to u nás niekto nechal pred osamoteným obchodom na 2 dni, čo by tam zostalo...

V deň, kedy sa konečne ukázalo slnko som neváhal ani chvíľu, vzal batoh a poďho do severnej časti ľadovca Jostedalsbreen. Jostedalsbreen je najväčší pevninský európsky ľadovec má 487 km². Taktiež má najväčšiu hrúbku ľadu – až do 400 m. Leží v nadmorských výškach nad 1000 m.n.m, kam sa bežný človek ťažko dostane, ale vo viacerých údoliach zbiehajú dolu splazy z ľadovca. Tak je to aj pri ľadovcovom jazyku Briksdalsbreen, kde ľad dosahuje až nadmorskú výšku 349 m.n.m. Úžasné. Po ceste som prechádzal okolo jazier na hladinách ktorých sa odrážali sťaby v zrkadle včera čerstvo zasnežené vrcholky okolitých skalnatých hôr.  Mon Dieu, to je nádhera.

Na konci 23 km dlhej doliny bola odbočka do kopca smerom k Briksdalsbreenu. Slnko svietilo, zhodil som bundu, veď bolo 14°C!

Cesta hore bola krásnou prírodou v údolí, v ktorej hučala riečka z roztopeného ľadovca, v strede cesty padal možno 50 metrový vodopád.

Cesta hore trvala necelú hodinku, turistický chodník sa sem-tam stretal s cestičkou, po ktorej vyvážali pohodlných turistov (väčšinou Japoncov) na vozidlách, ktoré sa podobali autíčkam na golfových ihriskách. Hore som sa dostal do blízkosti ľadovca, pod ktorým bolo asi 1 km ľadovcové jazero. Na ňom plávali zvyšky ľadu z ulomeného ľadovca. Briksdalsbreen sa ťahal od jazera cez roklinu až vysoko do hôr.

Asi 300 m od ľadovca bol zákaz upozorňujúci na odtŕhajúci sa ľad a kamene. Sám som bol svedkom toho, ako sa teplom odtrhol kus ľadovca ako niekoľko nákladných áut. Ako padal dolu, tak sa porozbíjal a dolu z neho zostala už len ľadová triešť. Neviem si predstaviť, ako tu robia tie ľadovcové túry priamo do ľadovca, keď to môže na človeka spadnúť z hociktorej strany. Asi len na vlastné riziko.

Pri vodopádoch som stretol aj pomerne veľa Indov. To isté bolo aj na predchádzajúcich miestach. Je to celkom prekvapujúce zistenie, že okrem už „tradičných“ Japoncov začínajú vo veľkom cestovať aj bohatí Indovia.

Presunul som sa do RØROSU. Okolo fjordu som sa vyštveral serpentínami až do výšky nad 1000 m.n.m. Prechádzal som okolo letného lyžiarskeho strediska na ľadovci. Hore už nie sú žiadne stromy, ani plazivé vŕby, len machy a lišajníky.

50 km dlhou pozvoľne klesajúcou cestou som sa dostal až do dedinky Lom.

V tejto prekrásnej dedinke stojí známy drevený kostolík Lom Stavkyrkje, ktorý patrí k najkrajším svojho druhu v Nórsku. Kostol, ktorý sa dodnes používa, bol postavený v roku 1170. Urobil som si tu krátku fotopauzu a šiel ďalej ďalej.

Nad Dombasom sa nachádza nádherný národný park Dovrefjell Sunndalsfjella. NP je s rozlohou 4367 km2 najväčším súvislým chráneným územím v Nórsku, s najvyššími horami okolo 2286 m² Táto rozľahlá, Pomerne rovná, náhorná plošina je vhodným domovom pre polárne líšky, soby, rosomáky a pižmone.

Pozeral som hlavne, či neuvidím pižmone, ale videl som akurát tak jedného - vypchatého v múzeu v Dombase. Pižmone sú veľmi vzácne, patria do čeľade turovitých, ale podobajú sa skôr na chlpaté zubry. Vážia 200 - 450 kg, žijú v Grónsku, Kanade a na Aljaške. Tu v Nórsku žili kedysi, ale boli vyhubené ľuďmi. Po 2. sv. vojne tu bolo z Grónska vysadených 23 pižmoňov. Pomerne sa im tu darí, teraz ich je okolo 80 ks.

Zaujímavosťou je, že jediným predátorom pižmoňov je vlk. Voči vlkovi sa chránia tak, že býky utvoria kruh a rohami môžu rozpárať útočiacich vlkov. Vo vnútri kruhu zatiaľ stoja samice a mláďatá. Ak sú pižmone nahnevané, tak fučia a rýchlosťou 60 km/hod zoberú so sebou všetko, čo im stojí v ceste.

Postreh:

... v Nórsku je obrovskou módou trampolína. Tuším v každej rodine, kde majú deti, tak stojí pred domom trampolína. Na bazény to tu veľmi nie je, tak majú takúto zábavu.

Kúzelné mesto RØROS je skvostom zapísaným v zozname svetového dedičstva UNESCO. Od 16. storočia sa tu až do roku 1977 ťažila meď. Bolo to presne 333 rokov. Najskôr som sa vybral do historického centra mesta, ktoré lemujú pôvodné drevené domčeky, ktoré sú takmer všetky chránené. Pozrel som si aj miestny luteránsky kostol, ktorý patrí s 1670 miestami na sedenie k najväčším kostolom v Nórsku. Dala ho postaviť a dlho ho aj vlastnila ťažobná spoločnosť.

Kúsok od kostola smerom k rieke stáli pôvodné drevené domčeky baníkov.

Pri rieke stálo banské múzeum. Nádherné boli funkčné modely baní a hút vodný alebo konský pohon. Zaujali ma aj modely baníkov pod zemou. Z boku boli urobené malé otvory, cez ktoré sa dalo pozerať dnu.

Vonku za riekou sú veľké hromady strusky, ktoré sú tiež chránené. V tomto meste sa natáčalo veľa filmov. Meď sa tu prestala ťažiť v roku 1977 pre bankrot ťažobnej spoločnosti.

Moje ďalšie cesty vedú na Lofoty, prístav Bodo je vzdialený 850 km.

Stále pršal jemný dážď. Merde! Tá tlaková níž ide tuším som mnou  na sever. Verím, že na Lofotoch bude krásne.

Nordland – krajina, nikoho. Stovky kilometrov len sem-tam domček, malá dedinka alebo mestečko. Prechádzam väčšinou cez hory v nadmorskej výške 100-400 m.n.m. Rastú tu brezové lesy, zmiešané smrekom alebo borovicou (podľa oblasti). Cestári riešia vykášanie priekop tým, že tu majú povyháňané kravy alebo ovce a tie to spásajú.

Pravdupovediac sa ani nečudujem, prečo sa tieto oblasti pomaly vyľudňujú a ľudia utekajú do miest. Žiť tu v divočine, ďaleko od civilizácie, musí byť ťažké. Naozaj iba hlavný cestný ťah E6, po ktorom idem, im pomáha v ľahšom žití a spojení s civilizáciou.

Po ceste som si pozrel vodopády Lakseforsen. Sú to vodopády na búrlivej rieke, asi 20 m vysoké, ale v 2 kaskádach. Keď tiahnu lososy, tak ich tu vidno, ako skáču hore týmto vodopádom. Neviem si to predstaviť, ako sa im to môže podariť.

Ďalšou zastávkou po ďalších cca 100 km za mestom Mo i Rana je polárny kruh. Polárny kruh 66° 33´ tu pretína E6-tku v nadmorskej výške asi 600 m.n.m. Postavili tu peknú oválnu budovu, v ktorej sú obchodíky so suvenírmi, reštaurácia, ale je tu aj pošta, kde môžete poslať certifikát, že ste dobyli toto miesto.

Do prístavného mesta Bodo som nakoniec šťastlivo dorazil. Toto mesto spája trajektami pevninu s ostrovmi na Lofotoch. Ja som sa potreboval dostať do Moskenesu. Na polárnom kruhu som stretol Čechov – motorkárov. Párik na 1 motorke. Obdivujem takýchto ľudí. V takej zime a na motorke? Mon Dieu, veď musia byť zmrznutí, že sa musia báť, aby sa v ostrejšej zatáčke nezlomili.

V noci bolo stále svetlo, dostal som sa už do oblastí, kde už slnko nezapadáva.

Plavba trajektom trvala asi 4 hodiny, prešli sme cca 70 km krížom cez more.

Na lodi to dosť húpalo, nič pre slabé žalúdky.

Moskenes je malý prístav na juhu Lofôt. Lofoty sú vlastne sústavou ostrovov a vysokánskymi cca do 1000 m kopcami stúpajúcimi prudko z mora. Boli vymodelované ľadovcami a sú fakt veľmi efektné a nádherné.

V prístave som stretol Čechov na bicykloch. Boli na Lofotoch týždeň a počasie že bolo fajn – drobný dážď a hory zatiahnuté. Také sú ostrovy vAtlantiku.

Ja som však pevne veril, že počasie sa vylepší. A čuduj sa svete, naozaj sa vylepšilo.

Pomaličky prestalo pršať a začali sa objavovať malé modré kúsky oblohy pomedzi uháňajúcimi mrakmi. Bolo síce len 9°C, ale už tak nefúkalo a bolo pomerne príjemne.

Zašiel som na koniec Lofotov – do dedinky s najkratším názvom na svete – „A“.

Po ceste sme popri ceste videli veľa drevených stojok, na ktorých sušili tresky. V januári až marci sem prichádzajú zo severu tresky, aby sa tu mohli neresiť. A toto vedia rybári už od poslednej doby ľadovej pred 10000 rokmi, odkedy ich sem chodia loviť.

Na Lofotoch spracovávajú ešte tresky tradičným spôsobom. Nasolia ich a nechávajú ich asi 3 týždne sušiť vonku. Bol to úžasný pohľad vidieť tisícky sa sušiacich rýb. Z rýb spracovávajú takmer všetko. Hlavy sušia a posielajú do Nigérie, kde tvoria základ obľúbeného pikantného pokrmu, ikry a mlieč nasoľujú do obrovských sudov a posielajú do Nemecka, tresčie jazýčky sú miestnou pochúťkou. A samozrejme pečeň, z ktorej sa vyrába olej bohatý na vitamín D.

Lov a spracovanie tresiek je na Lofotoch hlavným priemyselným odvetvím, ročne tu chytia asi 50000 ton. A naozaj, keď som videl, ako skladajú tie tresky zo sušiakov, tak sa s tým nehrali. Na radlici miestneho „UNC-čka“ stáli dvaja chlapíci, ktorí zvesovali ryby a hádzali ich do radlice. Keď bola radlica plná, tak radlicu s kopou sušených tresiek vysypali do pristaveného nákladného auta. No nehrajú sa s tým. Niečo im popadalo po zem, ale nerobia s tým vedu. Nahádzali späť do auta a fungovali ďalej. (Neskôr som v obchode zisťoval, čo stoja sušené lososy, 1 kg vyšiel asi 55€. Hrozné cifry.). Sušené tresky vyvážajú najmä do Talianska, kde ich jedia ako chuťovku hlavne k pivu a Taliani si radi za ne zaplatia. Takto nasolená treska vydrží bez ďalšieho konzervovania aj niekoľko rokov.

Miestni rybári sú veľkí euroskeptici. Keď bolo posledné referendum o vstup do EÚ, až 90% bolo proti. Pretože sa boja, že by im prišli španielske a portugalské rybárske lode chytať tresky.

Večer okolo 22.00 bolo ešte svetlo, tak som raz šiel som k moru loviť ryby. Tam sa objavila skupinka Francúzov. Chytali a chytali na kadečo (ako ja pred pár dňami a nič). Ja som im chytil do polnoci 5 veľkých sleďov a asi 40 malých rýb.

V ten večer som bol priateľom celého Francúzska a ako rodený Francúz som si s nimi veľmi dobre podebatoval. Pri polnoci bolo ešte svetlo, ale slnko som nevidel. Bol som na východnej strane ostrova a slnko vidno iba na západnej časti. Zato bolo vidieť krásne slnkom zaliate hory v okolí Boda, ktoré boli cez more vzdialené 70-100 km. Oh la la, pohľad pre bohov...

Z blízkej dediny Reine sa dá loďou preplaviť do krásneho Kirkfjordenu. Samozrejme som ráno zaspal a v prístave som videl už moju loďku odchádzať, ale milý pán pri kormidle sa vracia späť k mólu, aby som mohol naskočiť. Paráda, paráda, paráda. Vyšlo mi nádherné počasie. Troška mraky, slnko, blankytná voda, zasnežené strmé hory. Loď oboplávala malé osady vôkol fjordu. Niekde nastupovali a vystupovali, niekde nebol nikto. Domy, ktoré stáli pri mori, nemali inej prístupovej cesty, ako po vode. Autom tu nie je šanca sa dostať. Keď idú deti do školy, tak ich vozia buď svojimi loďami alebo čakajú na tento vodný autobus. Väčšinou so mnou cestujú turisti s batohmi na chrbtoch , ktorí idú do hôr na túru. Z tejto plavby si odnášam veľa krásnych fotiek.

Neskôr sa presúvam až do dedinky Nusfjord. Je to malá dedinka pri malom prístave na južnom pobreží. Nachádza sa tu malá zátoka s loďkami a domčekmi na koloch, je tu množstvo „rorbuer“ – pôvodných rybárskych domčekov. Pri vstupe do dediny odo mňa pýtajú vstupné 50 NOK ale keď zisťujú, že dedinou iba prechádzam a idem na turistiku, tak vstupné nemusím platiť. Takýto systém by asi u nás nemohol fungovať, pretože všetci by asi „turistikovali“.

Čo by som asi takto ďaleko za polárnym kruhom nečakal, to sú biele tropické pláže a žiarivé modrozelené more. A predsa som také miesto našiel. Pri mestečku Ramsberg.

Nedalo mi to a vyzul som sa, vyhrnul nohavice a poďho do vody. Prišiel som asi po kolená. Predsa len to nebolo na kúpanie. Tak 8 - 9 °C. Ale na boso sa v pohode dalo po pláži chodiť.

Presunul som sa do asi najväčšieho mesta Lofôt – do Svolvaeru. Vzdialenosť asi 120 km, čiže pred sebou som mal cca 3,5 hodiny jazdy.

Bolo nádherne, voda bola tyrkysovomodrá, fjordy a zasnežené vrcholky špicatých hôr, navyše až +14°C. Lofoty – to je skupina väčších a menších ostrovov. Hlavná cesta E10 ich spája mostmi i podmorskými tunelmi. Na moju radosť sa žiaden z nich neplatil.

V Svolvaeri bol prístav, informačka, hotelíky a pekné domčeky okolo. Na svojej prímorskej ceste tu má zastávku každý deň loď Hurtigruten. Je to akýsi miestny lodný autobus. Priviezla tovar, ľudí, ako aj do pár autobusov turistov, ktorí sa rýchlo šli na hodinku povoziť po okolí a popozerať pozoruhodnosti. Kým loď vyložia a naložia, turisti sa vrátia a pokračujú vo svojej plavbe ďalej. Na lodi majú dostatočný komfort – svoje kabíny, stravu, program.

Ešte som sa zašiel pozrieť do múzea ľadu. Našťastie tam mysleli aj na menej odetých a ešte na recepcii sa dali požičať teplé kabáty. V  múzeu je stálych – 6°C. Sú tú výtvory z ľadu. Nádherné sochy, tunely, podstavce na svietniky, 3 m špirála so zamrznutými rybami. Pekný a inšpirujúci bol aj bar z ľadu, kde boli aj poličky, barové stoličky, pult, poháre – proste všetko bolo z ľadu. A čo sa v bare podávalo? Predsa ľadovo vychladená Finlandia vodka. Pri bare vytŕčala asi 4 metrová ľadová fľaša vodky.

Som zvedavý na ďalšie dni, na to, aké bude počasie. Teším sa na veľryby a papuchalkov, dúfam, že uvidím oboje .