Nórsko 3.časť - presun cez Vesteralen, Andenes, Abisko(Švédsko), presun na Nordkapp

takto som si cestoval :)

Jeden deň som si vyčlenil na presun po E10 z Lofôt cez ďalšie súostrovie Vesteralen až do ich najsevernejšieho bodu Andenes. Ráno som telefonicky zahovoril výlet na ďalší deň na veľryby. Býva tam totiž problém s voľnými miestami.

Bol som rád, že E10 viedla cez kopce tunelmi a popod morom (najväčšia hĺbka pod morom bola – 135 m.n.m.), takže som už nemusel platiť za kompy.

Vesteraly už nie sú také hornaté ako Lofoty. Na počudovanie sú aj nórskou obilnicou. Stovky km za polárnym kruhom sa tu pestuje pšenica. Vďaka teplému Golfskému prúdu je tunajšie podnebie mierne (i keď nie teplé) a darí sa tu i tejto plodine. Len si neviem predstaviť, kedy tu majú žatvy, keď tu každú chvíľu prší. Asi potom všetko obilie dosúšajú v sušičkách.

Pred Andenes bol peknučký jednoduchý kemp ihneď pri mori, lúka, možnosť excelentného výhľadu na polnočné slnko.

Andenes je niekoľkotisícové mesto pričom všade po kopcoch i popri mori sú tu  radary a veľké siete vojenských antén. Nachádza sa tu totiž „Raketová základňa Andoya“. Nórsko ako člen NATO má na tomto vhodnom mieste s dobrým dosahom a dostrelom na Atlantik svoju základňu.

Na miestnom vojensko-civilnom letisku boli vojenské budovy zapustené do zeme a kvôli zamaskovaniu pokryté tunajšou vegetáciou.

Andenes leží na rovine ako placka, sú v ňom pravouhlé uličky s rodinnými domčekmi z dreva. Pekné, ale nič zvláštne. Toto mesto bolo však akési čudné. Chodil som po uličkách, obzeral som si desiatky a možno stovky domov, terasy, záhrady. Všade čisto, ale mal som z tohto miesta divný pocit a nevedel som prísť na to, prečo. Až potom mi to „zaplo“. V celom meste som nestretol žiadnych ľudí. Všetci boli niekde skrytí. Zrazu som bol v meste, ako z amerických filmov, kde obyvateľov postihne nejaká epidémia a všetci sú už mŕtvi alebo majú zákaz vychádzania.

Kemp bol asi 1 km od raketovej základne, a keď som šiel okolo, tak práve blikali majáky a dvíhala sa odpaľovacia rampa s asi 3 m raketou. Raketa šla ponad mraky a potom padla asi 2 km od pobrežia. Nemal som z toho dobré pocity. Ešteže žijeme v mieri.

Veľmi som sa tešil na výlet za veľrybami. Rozdelili nás do skupín, mali sme štyroch sprievodcov: anglického, nemeckého, škandinávskeho a holandského (také bolo asi aj zloženie cca. 40 turistov).

Najskôr nám všetkým podali tabletky proti nevoľnostiam. Na lodi to vraj dosť hádže, tak paráda... Prvá bola krásna diaprezentácia Andenes v lete i zime, veľrýb, losov, papuchalkov, polárnej žiary. Potom sme šli do múzea, kde mali kostru z veľryby, z druhu, ktorý by sme mali vidieť na mori.

Zoznámili nás so životom veľrýb a nakŕmení informáciami aj tabletkami proti zvracaniu sme s odvahou nastupovali na loď. Bohvieako veľká loď to nebola, ale čo už. Šli sme na more s firmou, ktorá je jednotkou v pozorovaní veľrýb na svete, tak mali moju plnú dôveru (dokonca majú v pravidlách, že ak neuvidíme veľryby, máme ďalší výlet zdarma).

Šli sme od pobrežia cca 60 km do vo vôd Arktického oceána (alebo ako nás učili Severného ľadového oceána). Do 100 m hlbokých pobrežných vôd tu zasahuje vyše 1000 m hlboký podmorský záliv (?), do ktorého chodieva loviť cca 60 veľrýb. A to bolo to miesto, kam sme zamierili.

Všetci sme dostali vrecúško na vracanie a aj po stenách boli poličky, kde boli ďalšie vrecká. To nič dobré neveštilo. Keď sme vyšli na oceán, tak sa naša loď kývala zo strany na stranu, ako malá orechová škrupinka. Ľudia pomaly napĺňali svoje vrecúška. Asi po hodine hompáľania bolo počuť stíšenie motorov. To znamenalo, že sme už na mieste. Vyšiel som von, kde už  všetci hľadali vôkol, či neuvidia nadychujúcu sa veľrybu. Poriadne sa tu ochladilo, bolo okolo 0°C. Tu už asi Golfský prúd more veľmi neovplyvňuje.

Asi 10 minút sme nevideli nič, potom asi 200 metrov napravo od nás medzi vlnami niekto zazrel vyfukujú vodu vo vzduchu. Bola tam veľryba. Ihneď naskočili motory a snažili sme sa k nej priblížiť čo najviac. Mala okolo 14 metrov, bola troška svetlejšej farby. Len sa vyvaľovala na povrchu a dýchala. Musela sa poriadne nadýchať, aby vydržala 30-40 minút pod vodou. Asi po 5 minútach sa veľryba prehla v kĺzla pod vodu. Iba charakteristický chvost nad vodou nám zamával a rozlúčil sa. Krása.

Táto veľryba s veľkým nosom loví v hĺbkach okolo 200 m. Sama váži 50 ton a za deň zožerie až 1 tonu potravy. Dokáže dokonca zožrať chobotnice s dĺžkou ako je ona sama. Do tejto oblasti chodia najmä samce, aby nabrali váhu a silu a potom idú do oblasti Azor a Kanárskych ostrovov, kde sa zdržujú po zvyšok roka. Čo ma prekvapilo je to, že veľryby spia vo vertikálnej podobe. Aby sa neutopili a mohli dýchať.

Asi po 10 min. sme na inom mieste narazili na ďalšiu veľrybu. Tá bola ešte trošku väčšia, tmavšia mala možno 16 metrov a dostali sme sa k nej cca na 20 metrov. Na hladine sa pohojdávala asi 10 minút, asi sa jej páčilo byť stredobodom pozornosti. Všetci sme čakali, kedy sa veľryba potopí a zamáva nám svojou majestátnou zadnou plutvou. Byť pripravený na tento moment bol celkom problém. Byť v strehu a držať niečoho pevného na lodi, aby ste nepreleteli cez palubu, bolo celkom ťažké. Loď sa nakláňala raz na jednu a potom na druhú stranu asi o 30 °. Mon Dieu, ja teda adrenalín môžem, ale miestami to už bolo veľa i na mňa. Veľryba sa po 10 min. nakoniec majestátne ponorila do vody a krásne nám ukázala svoju zadnú plutvu.

Cesta naspäť bola tiež zlá. Asi 1/3 lode vracala a zvyšku lode bolo zle. Ale videli sme vysnívané veľryby, tak to stálo za to. Na breh sme dorazili asi po 3,5 hodine plavby. Usmievavé sprievodkyne nám rozdali certifikáty potvrdzujúce, že sme sa zúčastnili veľrybieho safari. Všetci sme boli radi, že sme veľryby videli, ale aj to, že už máme tento výlet za sebou. Veľakrát v živote sa človeku asi nepodarí vidieť na vlastné oči skutočné veľryby.

V 9 km vzdialenej dedinke Bleik býva výlet na vtáčí ostrov s útesom na pozorovanie papuchalkov. Na lodi sme boli siedmi, plus kapitán a sprievodca. Na ostrove boli kolónie papuchalkov. Je to vták charakteristický pre severné oblasti Nórska. Najviac ich je na ostrove Rost pod Lofotami, okolo Nordkappu, ale aj tu na Vesteraloch pri Bleiku. Každoročne tu na útesoch hniezdi asi 100-tisícová kolónia papuchalkov. Prvé papuchalky sme videli asi 1 km od vysokého strmého ostrova. Možno tisíc ich plávalo po hladine, a keď sme sa priblížili, tak vzlietli. Pripadali mi ako lietajúce tučniaky. Tučné, s malými úzkymi krídelkami.

Na okraji ostrova hniezdili orly bielohlavé. Asi každých 10 km pobrežia hniezdi jeden pár a i na tomto ostrove mali hniezdo. Lovili najmä ryby, ale ak sa im podarilo i staré či zranené papuchalky. Náš sprievodca nahádzal do vody návnadu – červené ryby a odtiahli sme s loďou preč. O chvíľu sa už nad návnadami zlietali čajky, ktoré odohnal hladný orol. Ten si rybu uchmatol len pre seba.

Z východnej časti ostrova bola v strmom kopci tráva, kde mali papuchalky v malých dierach vajcia a tam i hniezdili. Práve za 1-2 dni sa mali liahnuť malé. Papuchalky sa dožívajú 20-30 rokov, ale mávajú vždy iba jedno mláďa.

Krúžili sme okolo ostrova ešte asi hodinku. Videli sme kormorány a ešte rôzne iné vtáctvo (ktoré neviem ani pomenovať). Tulene boli odplávané, čo bola škoda. Pri ceste späť ma celkom zaujal Pub na pobreží. Hlavne tabuľa pred ním oznamujúca otváracie hodiny. Denne od 21.hodiny. Neuveriteľné.

Ak sa v tejto oblasti budete nachádzať niekedy v júni, nenechajte si ujsť pohľad na polnočné slnko. Mne sa to podarilo pred pár rokmi a poviem vám, že je to naozaj zážitok vidieť slnko na polceste medzi západom a východom.

Asi do 22.00 hod bolo vonku ešte celkom príjemne. Potom síce slnko ešte svietilo, ale už nebolo teplé. Padalo nižšie a nižšie k obzoru. Robil som si každú hodinu zábery zo statívu v úplne rovnakej polohe, aby bolo vidieť, ako slnko klesá a potom opäť bude stúpať.

Postreh:

Potraviny v Nórsku sú asi 3-4x drahšie ako u na Slovensku, a tiež vstupenky a služby. Čo ma však najviac prekvapilo, tak to boli napr. ceny ojazdených áut. Bol som zastavený v bazári karavanov a staršie karavany stoja okolo 150-250000 NOK. Čiže do 33 000€. To sú ojazdené, u nás kúpite nové sú za polovičnú cenu. Nechápem, prečo si tu autá nedovezú zo zahraničia. Jediným vysvetlením budú asi vysoké clá, prípadne iné reštrikčné opatrenia.

Využil som to, že som sa nachádzal niekde vo vrchnej časti Švédska, kde sa rozprestiera jeden z najkrajších národných parkov Abisko. Tento patrí k najkrajším vo Švédsku. V parku sa začína najznámejšia švédska turistická trasa Kungsleden.

Oh la la! Neďaleko bol najvyšší vrchol Švédska Kebnekaise 2117 m.n.m.

Chodník sa tiahol pozdĺž zurčiacej rieky, bol som v nadmorskej výške okolo 350 m.n.m. Stromy sú tu, vzhľadom na severnú zemepisnú šírku a drsné podmienky v zime už len max. 4 metre vysoké. Sú to hlavne brezy, v minimálnom množstve iné vŕbovité stromy, ako aj borovice. Borovice však boli tak do jedného metra a boli by z nich krásne bonsaje. Ich výhonky sú asi obľúbenou potravou pre soby, keď boli tak pekne „zostrihané“.

Trávy to veľa nebolo, boli to skôr veľké vrstvy machov a čučoriedok. Chodilo sa po tom, ako po bavlnke. V trvalo močaristých častiach však mali urobené chodníky z dvoch dosák, po ktorých sa pohodlne v suchu šlo.

Pozrel som si rieku pri hlavnej ceste, ktorá sa vlievala do úzkeho kaňonu a mizla v kamennej jaskyni do zeme. O niekoľko desiatok metrov sa voda opäť vyrútila zo zeme a valila sa ďalej.

POSTREH:

Pýtal som sa jednej Švédky, ako to tu zvládajú v zime, keď je veľmi krátky deň. N severe je vraj naozaj niekoľko mesiacov noc, ale ona je z juhu a tam to nie je vraj až také hrozné. Svetlo je tam od 10.00 hod., tma je opäť už o 15.00 hod. Čiže do práce/do školy po tme a to isté aj pri ceste späť

Mám pred sebou dlhú cestu na Nordkapp. Na vyššie položených kopcoch bol sneh a ľadovce.

Vo Finnmarku, najsevernejšej správnej oblasti Nórska som si cestu oživil zastávkou v Alte. Najprv som si pozrel Altské múzeum, v ktorom sa nachádzajú útesy, ktoré sú súčasťou svetového dedičstva UNESCO. Na skalách je tu vytesaných asi 5000 rytín z neskorej doby kamennej spred 6000 – 2000 rokov.

Po ceste vidím častejšie a častejšie tabule upozorňujúce na soby. Cestou ďalej a ďalej na sever sa moje stretnutia s nimi zintenzívňovali. V horách som dokonca videl čriedy s cca 200 kusmi. Soby sú buď sivé, sivobiele alebo na severe je často vidieť aj čisto biele. Soby chovajú miestne laponské rodiny (Saamovia). Žijú polodivým spôsobom, niektoré majú dokonca zvonce, či čísla v ušiach. Niečo ako ovce u nás. Laponci vo svojom charakteristickom modro-červenom vzorovanom oblečení predávajú výrobky zo sobov popri hlavnej ceste. Najmä kože, parohy, výrobky z kože – napríklad bábiky oblečené v kožuchu zo soba, podušky atď.

Presunul som sa na najsevernejší cíp Európy – na Nordkapp. Cesta na ostrov, na ktorom Nordkapp leží, vedie popod more. Tunel vytesaný do skaly má dĺžku vyše 6,5 km a klesá až do hĺbky 211 metrov pod morom. Celkom slušné klesanie na začiatku a konci tunela. Aby som nespálil brzdy, išiel som dolu radšej na dvojke. Na začiatku tunela bola poriadna hmla. Ktovie prečo. Asi sa voda vo väčších hĺbkach zohrieva od zemského povrchu, vyparuje a pri východe sa vytvára hustá hmla.

Na Nordkappe nie je nič zadarmo. Najskôr sa platí tento dlhokánsky tunel, neskôr aj samotný vstup na Nordkapp.

Nordkap sa nachádza sa na 71° 10´ 21´´ severnej zemepisnej šírky. Odtiaľto je bližšie na severný pól ako do Osla v južnom Nórsku. Na Norkappe nezapadá slnko od polovice mája do konca júla.

Nordkapp leží na 300 metrov vysokom skalnom útese. Je tu budova, v ktorej si turisti môžu pozrieť v kinosále panoramatický film o Nordkappe. Nachádza sa tu najsevernejšie ekumenické miesto na svete – maličká „kaplnka“. Nájdete tu aj predajňu suvenírov, ako aj pobočku najsevernejšej nórskej pošty, pred ktorou stojí rada ľudí, ktorí chcú odtiaľto poslať známym pohľadnicu s pečiatkou Nordkappskej pošty.

Pozrel som sa ešte do najväčšieho mestečka ostrova – do Honningsvagu. Pred mestom je maličké letisko, ktoré začína pomaly na hladine mora a končí medzi skalami. Je krátke, len na malé lietadlá.

V mestečku je veľa obchodíkov so suvenírmi. V Honningsvagu ma zaujali hlavne výletné lode. Na mori bola španielska výletná“ megaloď“, ktorá mala taký hlboký ponor, že nemohla prísť až na pobrežie. Menšími 5-timi loďami prevážali ľudí do prístavu, kde ich už čakalo 28 (!) autobusov, ktoré ich vozili na Nordkapp. V prístave boli zakotvené ešte ďalšie 2 trošku menšie lode (ale boli tiež obrovské, dlhé možno 200 metrov). Pasažieri mali svoje kajuty pekne po bokoch so svojimi balkónmi a výhľadmi. Krásna dovolenka, ale ktovie, či to tiež na mori nehádže. Chcelo by to vyskúšať. Niektorí pasažieri prišli viditeľne z teplejších oblastí, pretože boli veľmi sporo oblečení. Rád by som ich videl na Nordkappe pri takých troch stupňoch... Tak sa majte pekne, o týždeň sa hlásim s novými zážitkami z Nórska.