Nórsko 4. časť - cesta cez Laponsko, Trondheim, okolie Moldenu, cesta Trollov, Alesund, Geirangerfjord, Lillehammer

Trondheim

Po ceste na Karasjok som prechádzal cez vojenské územie (používané ako cvičisko), v ktorom je zakázané fotografovať, ako aj zastavovať. Upozornenia sú už aj v azbuke. Rusko už nie je až tak ďaleko.

Za týmto vojenským územím je obec Skoganvarre, v ktorej žije 16 sammských (laponských) rodín. Tie vlastnia a chovajú až 8000 sobov.

Je to mestečko s 2900 obyvateľmi, z ktorých väčšina sú Laponci. Mesto je aj hlavným mestom nórskych Laponcov. Je tu laponský parlament, knižnica, laponské rádio, ale aj gymnázium, kde sa vyučuje aj v laponštine. Zaujímavé je to, že na základných školách majú Laponci aj predmet „chov sobov“.

Cesty vo Fínsku sú oveľa veľkorysejšie, ako v Nórsku. Dvojprúdovka je asi taká široká, že by v Nórsku do nej vopchali aj šesť-prúdovku. Sever Fínska, to je len rovina, stovky kilometrov pustatiny. Len brezy a asi 6 metrové smreky, ktoré však nemajú širokú korunu. Priemer koruny je tak do 1,5 metra. Keby mali široké koruny, tak by ich prívaly snehu polámali. No bývať by som tu nechcel. Aj málokto tu býva. Je tu iba pár osád, ale to nie sú ani ucelené osady, ale len odbočky z hlavnej cesty na hlinené lesné cestičky smerujúce k domom domácich. Pri ceste majú tabuľku s číslom domu a poštovú schránku na poštu. Počas leta je tu tak  6-7°C, v zime tu býva oveľa chladnejšie, ako v Nórsku. Tu už podnebie neovplyvňuje teplý Golfský prúd, tak tu v zime sú priemerné teploty okolo – 35 – 40 °C. Jazerá sú tu tiež obrovské, niektoré pri ruských hraniciach majú aj 200 km.

Trondheim sa nachádza už južnejšie v Nórsku. Na mieste hrobu sv. Olafa bola postavená v 11 .storočí terajšia najväčšia trondheimská pamätihodnosť a najväčšia stredoveká stavba v Škandinávii – Nidaroskatedralen. Je to naozaj obrovská stavba s úchvatnou západnou fasádou, ktorá je odhora až po spodok pokrytá biblickými postavami a sochami nórskych biskupov a kráľov.

Raz za deň – o 13.hodine býva v katedrále organový koncert. Započúval som sa do tónov hudby a oddal sa svojim myšlienkam. Neviem si predstaviť, ako to kedysi mohli postaviť. Celé z kameňa. Vnútro katedrály je osvetlené veľmi striedmo, len okná vyskladané z farebných sklíčok s biblickými motívmi.

Každú polhodinu púšťali 30 ľudí na veže katedrály, odkiaľ bol krásny výhľad na mesto. Výstup  hore mal byť veľmi strmý po 172 schodoch, schody viedli miestami v úplnej tme, polomer točiacich schodov bol 65 cm, určite nič vhodné pre menšie deti.

V meste je veľa kaviarní, barov, obchodíkov, pešia zóna... Je tu veľa stánkov so suvenírmi, ale aj obchodníkov ponúkajúcich domáce produkty – misky plné jahôd. Nachádza sa tu aj prístav, nová zrekonštruovaná prístavná štvrť, kde zo starých drevených hangárov veľmi vkusne vybudovali nákupné stredisko s množstvom reštaurácií a posedeniami vonku pri kanáloch.

Druhou najzaujímavejšou pamiatkou v Trondheime sú staré skladiská na koloch, nachádzajúce sa na brehu rieky. Už sú nefunkčné, ale fasády majú krásne farebné, tak to spolu s riekou vyzeralo celkom fotogenicky.

... celkom ma zaujala informácia, že v minulosti sa Trondheim stal najdôležitejším pútnickým miestom severnej Európy. Na miesto sv. Olafa prichádzali pútnici z celej Európy, plavili sa loďami z Islandu, Grónska, Faerských ostrovov. Pre európskych pútnikov sa stal hrob sv. Olafa severným dielom na ružici kompasu. (Rím bol na juhu, Jeruzalem na východe a Santiado de Compostela na západe). Chudobní aj bohatí pútnici putovali sem z Osla až 25 dní, väčšinou však všetci peši. Táto púť bola aj považovaná za skúšku súladu s bohom, pretože sa putovalo cez divoké hory, lesy a rieky. Pútnická cesta bola obnovená v roku 1997. Ale peši sa už neputuje...

Narazil som na miesto, ktoré bolo úplne exkluzívne pre Trondheimčanov. Išlo o pokojný záliv s pieskovým pobrežím s veľmi pozvoľným vstupom do mora. Možno 100 metrov od kraja je tak meter vody. Ráno býva pomerne veľký odliv a voda je vyše 100 metrov od brehu. Piesok sa po odlive prehreje a tým, že počas dňa je opäť príliv, tak sa voda ohrieva jednak od slnka, jednak od prehriateho piesku. A vďaka tomu sa dá pod polárnym kruhom kúpať v mori v celkom teplej vode.

Išiel som sa pozrieť priamo do Trondeimu. Ide o 3. najväčšie mesto v Nórsku so 145 000 obyvateľmi. Mesto patrí k najstarším v Nórsku, vzniklo v roku 997, keď si na tunajších širokých pieskových nánosoch pri ústí rieky Nid kráľ Olaf Tryggvason založil mesto Nidaros.

Neskôr sa vraciam do oblastí, z ktorých som pred pár týždňami odišiel. Idem späť do hôr. Opäť vidím zasnežené pohoria, hlbokými údoliami porastenými väčšinou smrekmi smerujem na juhozápad.

V Nórsku nie je takmer žiadna kriminalita. Nóri sú disciplinovaní a majú vysoké tresty. Možno si tu nechať nezamknutý bicykel hocikde, nikto ho neukradne. Keď to nie je jeho, tak to nemá prečo zobrať. Navyše za krádež bicykla je tu 5 rokov basy. Tomu sa už povie trest. Tak by to mali zaviesť aj u nás.

Dorazil som do okolia Moldenu, miestami sa mi naskytol prekrásny panoramatický výhľad. Za cca 20 km širokým fjordom vytŕčali desiatky zasnežených štítov hôr. Nádhera. 

Západne od Moldenu som sa išiel pozrieť na známu Atlanterhavsveien (Atlantickú cestu). Táto fotogenická cesta spája ôsmimi mostmi 17 ostrovov. Bol pokojný deň, kedy táto cesta nevyzerá až tak zvláštne. Ale za búrky je tu možné zažiť hnev prírody v tej najdramatickejšej podobe, kedy sa veľké vlny prelievajú ponad cestu a mosty.

Na konci ostrova som navštívil 700-ročný Kvernerský drevený kostol. Po príchode som bol trošku bezradný, pretože tu bolo veľa kostolov a väčšina bielej farby . Ten, čo som hľadal medzi nimi nebol. Starý kostolík sa schovával v tieni nového. Zaujala ma krásna oltárna stena z 15. storočia, steny pomaľované. Oltár bol obrovský – v strede bola Panna Mária so svojou matkou (katolícky motív), okolo boli luteránske motívy a postavy.

Na opačnom konci ostrova stojí malá rybárska osada Bud, schúlená pri malom prístave. Šiel som si obzrieť pobrežnú pevnosť Ergan, ktorú tu vybudovali v máji 1940 nacistické jednotky. Po celom kopci bola rozostavená rôzna výzbroj a sieť bunkrov, v kopci je vyhĺbená nemocnica a sklady. Asi pol hodiny som sedel na prenosnom protilietadlovom guľomete (?).

Moje ďalšie kroky viedli k známej ceste Trollov. Prešiel som jednou 15 min. kompou, aby som si skrátili cestu o 140 km.

Cesta Trollov je bývalá konská cestička, ktorá ako jediná zabezpečovala spojenie medzi dvoma údoliami. Teraz je to úchvatná cesta vysekaná do skál, má 11 serpentín a sklon 1:12. Aby bolo šoférovanie zaujímavejšie, takmer celá cesta je prakticky jednoprúdová. Na začiatku cesty Trollov bola tabuľa povoľujúca prejazd len pre vozidlá do 12,5 metra. Šoférovanie to bolo zaujímavé. Základ bol nestretnúť auto na mieste, kde sa s ním nedalo obísť. Na rovnejších úsekoch sa to dalo ako tak urobiť, ale v zákrutách človek nevidel, či tam práve zvrchu nevchádza iné auto. Zákruty boli tvorené asi 160° s oblúkom, že som to ledva vytáčal. Cesta prechádza popred 180 m vysoký vodopád Stigfossen.

Pohľad na cestu Trollov zvrchu je najkrajší. Pri jazere, pri plachtovom stane sedel výborne spravený trollo. Strúhal si palicu a pozeral po okoloidúcich.

Neodolal som, kúpil som si pekného veľkého Trolla do zbierky suvenírov a pobral sa ďalej smerom do doliny Valldal.

Mojím ďalším cieľom bolo prímorské mesto Alesund, ktoré  leží na úzkom pásiku polostrova v tvare rybárskeho háčika. Väčšina ľudí však nebýva v centre, ale na okolitých polostrovoch a ostrovoch. Tie sa snažia prepojiť mostmi s pevninou. Ja zaujímavé, že jeden z ostrovov, ktorý má iba 200 obyvateľov, prepojili až 3 či 4 km mostom. Určite nerentabilná investícia, ale v Nórsku podobných stavieb je veľa.

Naším hlavným cieľom bolo alesundské akvárium. Akvárium nie je veľmi veľké, je tu veľa väčších či menších akvárií a nádrží. Zaujímavé boli nádrže asi 10x15 metrov, v ktorých plávali ploché raje. Keď plávali okolo ľudí, tak už asi čakali na potravu, vytŕčali z vody svoje ploské hlavy.

Priestory boli dobre prispôsobené aj deťom. Boli tam nádrže s hladnými krabmi. Deti vyfasovali návnadu, tú pripli do štipca. Štipec bol uviazaný na lanku, a to hodili do vody. Kraby boli hladné, tak sa dlho nemuselo čakať, kým pribehli na návnadu. Zaujímavá bola tiež plytká nádrž s krabmi, hviezdicami, ježovkami a rybami. Deti si vystúpili na stupienky a mohli chytať do rúk tieto „príšerky“. Boli tam aj veľké asi 40 cm kraby.

Najväčšou atrakciou bolo však 4 mil. litrov obrovské morské akvárium s morskými rybami, ktoré mali možno do 1,2 metra. Okolo obeda medzi ryby prišiel potápač s mechom plným rýb a chobotníc, ktorý ich kŕmil. Zaujímavé „divadlo“.

Cestom späť som sa zastavil v meste, kde práve okolo prístavu prebiehali trhy. V prístave bola veľmi zaujímavá veľká loď, ktorá chodieva na ropné plošiny. Mala navrchu veľkú plochu na pristávanie vrtuľníkov.

Pri ceste späť som sa zastavil ešte na vyhliadke nad mestom, odkiaľ som mal celý Alesund ako na dlani.

V Alesunde ale i v celom Nórsku je celkom bežné vidieť starých ľudí (babičky i dedov) voziacich sa na malých elektrických vozidlách krytých strechou. Bol to celkom vtipný pohľad vidieť tri asi 80-ročné babičky uháňajúce po cyklochodníku vo svojich vozidlách.

Čakal ma presun ku Geirangeru.

Využil som trajekt z Linge do Eidsdalu. Dve menšie kompy tu pendlovali medzi oboma dedinami na opačných stranách brehu na striedačku. Za Eidsdalom sa cesta začal dvíhať vyššie a vyššie hustými serpentínami až do priesmyku vo výške 624 m.n.m.

Mojím cieľom bol asi najznámejší a najkrajší fjord v Nórsku – Geirangerfjord. Strmými serpentínami som sa spúšťal nižšie ani nižšie k nemu. Počasie bolo vrtkavé, raz som bol v oblakoch a nevidel som nič, o pár minút som zasa videl na krásny smaragdovozelený fjord. Fjordy napriek tomu, že sú úzke, bývajú niekedy až po svoj koniec hlboké niekoľko sto metrov. Takže aj obrovské lode s veľkým ponorom môžu ísť okolo okraju fjordu tak, akoby sa pomaly dotýkali svojimi bokmi brál nad vodou. Vyzeralo to celkom efektne, keď tam boli v takom úzkom fjorde napratané toľké lodiská.

Výletné lode večer pomaly odplávali ďalej a v malej dedinke Geiranger zavládol pokoj.

Urobil som si turistiku okolo fjordu. Na príkrych svahoch nad Geirangerfjordom je možno vidieť na útesoch opustené farmy. Kedysi tu žili ľudia, pásli statok po svahoch. Domy si niekedy aj náročky stavali v nedostupnom teréne a prístupné boli vytiahnutím na lane. Malo to svoje výhody. Keď chodili kráľovskí úradníci vyberať dane, tak si sedliaci laná chytro povyťahovali hore a tak sa vyhli plateniu daní. Aké jednoduché. Horšie to mali s deťmi, lebo tie im mohli z útesov popadať dolu. Tak keď sa šli hrať pred dom, tak ich uväzovali lanami.

Lillehammer je známy najmä ako dejisko zimnej olympiády v ´94. Celý región žije z dedičstva tejto olympiády. Zostali lyžiarske strediská, štadióny, skokanské mostíky... a dobré meno.

... v noci pršalo, ako aj doobeda poriadne lialo. V doline však stále zavlažujú. U nás sa zavlažuje, keď neprší pár týždňov, tu zavlažujú, keď neprší pár hodín. Neuveriteľné.

Mojím ďalším programom už bol len presun na letisku v Osle a odlet domov. Opäť som využil veľmi lákavé ceny spoločnosti Norwegian, tentokrát s príletom do Viedne. Letenky tejto spoločnosti nájdete na mojom portáli www.letenky.sk

Nórsko mi ponúklo veľa a je veľa toho, čo by som tu ešte raz navštíviť chcel, preto som si istý, že to nebola moja posledná cesta do tejto krajiny . A čo vy? Navštívili ste už Nórsko alebo sa ešte len chystáte?