JUŽNÁ AMERIKA 3. časť - RURRENABAQUE, VÝLET DO PAMPY, ASUNCIÓN

La PAZ – Rurrenabaque

Zadovážil som si letenky do Rurrenabaque. Musel som sa dostať na náhornú plošinu nad La Pazom, nejde sa na normálne letisko, ale na vojenské letisko TAM – Transporte aeromilitar. Batožinu uložili v lietadle na kopu pri zadnom vchode a zviazali lanami, vrtule sa roztočili, neznelo to ako vierohodný zvuk lietadla. Mon Dieu, možno sa práve chystám na svoj posledný let.

Pohľad z lietadla je však úžasný, škoda tých doškriabaných okien. Ihneď pod Kordilliermi začína amazonský dažďový prales, tu vznikajú rieky a riečky, ktoré sa vlievajú do Amazonky. Ide o tzv. Amazonas Basin. Je to pomerne plošina, zvlnená malými strmými pahorkami. Všetko je neuveriteľne zelené. Z výšky to vyzeralo ako obrovské „machovisko“, už som pochopil prečo sa tu tomu hovorí pľúca zeme. Lesy pretínali len kľukaté riečky, ktoré ústili do veľkej hnedej rieky. Zaujímavé, že napriek bohatej vegetácii a neporušenému ekosystému je v rieke kalná voda, asi preto, že začalo obdobie dažďov. Koryto rieky je neustále v pohybe, toto všetko sú ešte panenské, neporušené pralesy.

Nejaké obydlia som zahliadol pri rieke, ako aj prašnú cestu. Ale toho, čomu vládne človek, je to strašne málo, a to je dobre. Keď sa blížime k Rurrenabaque, vidno vypálené plochy pralesa, kde po vypálení narastie zelená trávička, na ktorej sa tu pasú ovce a dobytok. Ak však nespásajú územie trvalo, ihneď to tu zarastie. Pristali sme na lúke, tak to som ešte nezažil. Zastavili sme sa pred malou prízemnou budovou s dvoma miestnosťami, ktorá nesie hrdý názov Aeropuerto Rurrenabaque. V Rurrenabaque, ktoré leží pri rieke a je obkolesené divými pralesmi sú prašné cesty, iba jedna betónová ulica. Ubytúvam sa a hľadám dobrú cestovku, ktorá by mi ponúklo výlet do džungle a pampy.

Na stromoch pri rieke sedia papagáje – ary zelené. Je tu hrozne vlhký vzduch, neustále som spotený. V Bolívii si treba v obchodoch dávať pozor pri vydávaní, takmer v každom druhom obchode vám vydajú menej. Večer som sedel pod mangovníkom a okolo mňa padali ako bomby v podobe plodov manga...iný raj na zemi.

VÝLET DO PAMPY - DEŇ PRVÝ

Pri cestovke už boli nachystané dve terénne autá, na strechy nakladali vodu, potraviny atď. Jedným autom šli Izraelčania, ktorých je tu ako maku, a druhým belosi a teda aj ja. Šli sme po hlinenej ceste smerom do Brazílie. Cesta bola miestami podmáčaná, chcel by som vidieť, ako tadeto ide linkový autobus – asi predstavte, on vážne išiel, síce asi tak krokom, ale išiel. Ja som len zvedavý, ako pôjdem späť do La Pazu busom ja. Okolo cesty nebola džungla, ale pampa – ide o stovky km rovnej plochy s lúkami, lagúnami, zarastenými kríkmi a menšími stromami. Ľudia to tu okolo cesty povypaľovali a pásli na tom dobytok a kone. Asi 100 km sem šli 3,5 hod na terénnom aute, koľko potom išiel tých 100 km taký autobus. Nechápem.

V Santa Cruz nás v drevenej búde s dreveným stolom čakal výborný obed. Potom ešte pár minút autom a potom sme prišli k rieke. Čakal som niečo široké ako Váh, ale táto bola široká tak, že sa tu ledva otočila loď, tak 1 m. Voda je kalná, teplo je tu riadne. Neviem, čo to mám za šťastie, väčšinou vždy, keď idem loďou, pokazí sa, inak tomu nebolo ani teraz, tak čakáme. V kríkoch som zbadal oči, kričím: "krokodíííííííííííl", a ono to naozaj bol aligátor. Rieka je úzka, budeme k nim riadne blízko. Rieka je vraj hlboká cca 4 metre, hoci sa to na prvý pohľad nezdá.

Aligátorov sú tu stovky. Niektorým vidím len oči, iné sú na brehu celé, majú otvorené papule, vetrajú sa. Na brehoch sme videli aj viacero kapybár.

Kapybary sú až 60 kg hlodavce, niečo ako zväčšenina morského prasaťa. Majú hnedú farbu. Dožívajú sa až 60 rokov. Najväčším nepriateľom pre mláďatá sú orly a aligátory.

Nebáli sa ma. Na vetvičkách a konároch trčiacich z vody sa vyvaľovali korytnačky jedna na chrbte druhej. Videl som aj malé opičky. Okrem aligátorov tu boli aj kajmany – tie boli tmavšej farby a bolo ich vidieť menej často.

Na stromoch posedávali kormorány, sivomodré vtáky so žltou korunkou, žlté rybáriky, biele volavky, čierno-biele bociany, čierne a červené orly. Je tu zveri a zveri. Zažil som prírodopisný dokument na vlaStnej koži.

Po 3,5 hod. jazde zastavujeme v našom kempe, podotýkam, že vo veľmi skromnom kempe. Skupinka z nás šla dovnútra a o chvíľu vyšla s krikom, za nimi kráčal náš sprievodca s asi metrovým hnedo-čiernym hadom, ktorý ležal stočený pod jedným z matracov. Bol veľmi nebezpečný a zo zubov mu na zem striekali riadne dávky bieleho jedu. Vyzeral taký neškodný, a pritom bol smrteľne jedovatý. Silne pochybujem, že sprievodca mal poruke sérum proti jedu, do dediny to bolo tak tri hodiny loďou, to by asi uštipnutý ťažko prežil. Aj toto je jedno z rizík chodenia do pampy.

Sprievodca hada zabil a odhodil. Keďže bol spln, po večeri sme šli späť na loď a šli sme hľadať aligátory. Keď sa na nich zasvietilo baterkou, riadne im svietili očiská načerveno. Sprievodca chcel aj jedného chytiť, no nepodarilo sa mu to.

Hoci môj pokojný nočný spánok narušil tučný chrápajúci Škót, bol som rád, že som bol na tomto mieste. Malo totiž neuveriteľnú atmosféru.

VÝLET DO PAMPY - DEŇ DRUHÝ

Ráno po raňajkách sadáme do člna dolu prúdom chytať do pampy anakondy a iné hady.

Po vystúpení z člna šliapeme cez močiare porastené trsmi trávy cez pampu. V niektorých miestach, ktoré boli vypálené sa pásli čriedy dobytka. V močiarnych oblastiach náš sprievodca s nožom a palicou hľadá v tráve hada. Po 5 minútach už naháňa kobru, sem tam mám pocit, že kobra naháňa jeho. Nakoniec ju chytí za chvost a krúti ňou nad hlavou, aby ju dezorientoval. Mala tak 1,5 metra. Keď jej hlavu položil na sem a držal ju len za chvost, v sekunde sa vymrštila a zahryzla sa mu do košele na hrudníku. No veľa nechýbalo a mohol ju mať zahryznutú v krku... Mon Dieu! Dával ju dole dobré dve minúty nožom, tak silno sa zahryzla. Vraj nie je jedovatá smrteľne, len vie človeka sparalyzovať. Kobru som si chytil do rúk a odfotil sa s ňou okolo krku. Potom začalo liať a všetci premočení do nitky sme sa vracali do kempu.

Ešte sme absolvovali jeden výlet v daždi, dolu prúdom do zátoky, boli tu dva krásne delfíny, ktoré sa vynárali ukazovali svoje ružové chrbty. Boli viac bojazlivé, ako tie morské. Zaujímavé je, že také2 – 2,5 m cicavce žijú len v 10 m širokej rieke.

Sprievodcami zvyškami jedla prilákal na breh asi 3-metrového aligátora Pedra. K jedlu sa priblížil, avšak na breh nevyšiel, bál sa nás.

V noci som si spánok poistil štupľami do uší, nejaký Škót mi snáď nebude kradnúť sny! Večer som ešte pozoroval svätojánske mušky lietajúce nad lúkou, lietali asi dva metre nad trávou, blikali a svetielkovali, až som si pripadal ako v rozprávke. Už chýbali len tancujúce víly pri splne mesiaca, ktorý práve bol. Víly buď zomreli na maláriu alebo ich zožrali pyrane či aligátory .

VÝLET DO PAMPY - DEŇ TRETÍ

Tretí deň bolo v pláne chytanie aligátorov. Večer mali Izraelčania chyteného asi metrového aligátora a fotili sa s ním. Aj ja som mal túžbu chytiť si minimálne takéhoto veľkého. Na palici som mal slučku, tú som navliekol aligátorovi na krk a zatiahol. Aligátor bol riadne veľký mal tak do 2 metrov. Na brehu som mu za asistencie ostatných zviazal papuľu. Chytil som si ho aj do náručia mal ale 40 kg.

Tento pekný deň som zavŕšil príjemným kúpeľom medzi pyraňami.

V pampe sa to zvieratami len tak hemžilo, po zárubni v kempe liezol chlpatý, jedovatý pavúk,  po strome kolóna húseníc – jedna pekne za druhou.

Pobalil som sa a čakala ma späť cesta do dediny. Rieku sme splavili za cca 1,5 hod. Z dediny som sa presúval 3,5 hod. po rozbitej hlinenej prašnej a miestami zablatenej ceste do Rurrenabaque. Tu som si kúpil lístok do La Paz. Čakala ma noc strávená v autobuse.

RURRENABAQUE - PRESUN DO LA PAZ

Ráno som sa zašiel pozrieť na rybí trh pri rieke. Boli tu aj predavači s iným tovarom, napr. odevy, drogéria, potraviny, ovocie...

Na brehu stálo niekoľko dlhých kanoe a rybári z rieky ťahali aj metrové sumce.

Potom som nasadol do terénneho busu, cesta do La Paz mala trvať 19 -33 hodín – podľa zjazdnosti, defektov a porúch na buse. Sedačka, na ktorú si mám sadnúť je totálne hnedá od prachu, akoby tu predtým vozili mechy zemiakov. Nevýhoda môjho miesta je, že sedačka sa nedá sklopiť, pod zadkom je pena presedená, tak sedím akoby na oceľovej žrdi. Na mieste, kde je opierka hlavy je namiesto peny plech. Keď sme šli dolu kopcom, neustále sa pri mne otvára nezamknuteľné okno a práši sa mi do očí. Úžasná cesta predo mnou. Mon Dieu .

Ešte na stanici opravujú pravé predné koleso, počas cesty sme stáli a vodič dofukoval to isté koleso, o chvíľu chlapík ležal pod busom a doťahoval brzdy. Tak ak som sa bál, či prežijem cestu vrtuľovým lietadlom, teraz sa vážne obávam, či docestujem týmto spojom. Keď bus zastavil, nešiel znova naštartovať, museli sme ho roztláčať. Proste na tejto ceste som sa ani chvíľu nenudil.

V noci sme šli po najnebezpečnejšej ceste na svete. Po tme sa to nezdalo, ale nadránom, keď začalo svitať, pozrel som z okna, a to bol teda pohľad... Na ľavej strane bus škrel o skalu, do ktorej bola cesta vysekaná, na mojej strane boli pravé kolesá tak 20 – 50 cm od hlbokánskej priepasti. Okolo cesty samé kríže pripomínajúce vyhasnuté životy, dolu popadané nákladiaky... Radšej okno zastriem a nepozerám von. Stihol som si všimnúť, že ľudia tu žijú strašne chudobným životom, v chatrčiach obitých doskami, na streche suché listy paliem, žijú max. z banánov, ananásov. Naozaj veľmi chudobné oblasti.

LA PAZ

Zaspal som, už keď bolo celkom rozvidnené zobudila ma zima, boli sme v horách, okolo napadnutý sneh, nad nami ľadovce, je to riadny šok sa počas noci dostať z trópov do oblastí so snehom. Ráno po príchode do La Paz kupujem lístok do Asunción (PARAGUAJ).

Spodná časť La Pazu je moderná, široká ulica s modernými budovami po stranách, sú tu aj výškové presklené pekné budovy, v strede ulice pekný park. Akoby to ani nebolo v tom istom meste... Je tu aj MC Donald, banky, kopec značkových obchodov. Autobus ma prepravil následne prepravil len do Santa Cruz a tam som mal prestupovať. Čakalo ma cca 50 hodín cesty. Mon Dieu, keby som tak mal vrtuľník. Autobus je veľmi dobrý, na moje prekvapenie. To som ešte nevedel, aká cesta ma čaká...

SANTA CRUZ

Šťastlivo som sa presunul do 2. najväčšieho mesta Bolívie – Santa Cruz, ktoré má 950 00 obyvateľov.

V agentúre mi podľa lístka povedia, že bus mi odchádza podvečer o 18,00 a v Asunción by som mal byť na druhý deň okolo 23,00. Tak mám čas ešte sa pozrieť po meste.

Santa Cruz jepomerne moderné, nachádza sa tu dosť obchodov, na hlavnom námestí je veľký park s lavičkami v tieni stromov a paliem. Nachádza sa tu aj katedrála, ktorá však nie je až taká honosná ako v LA PAZ.

V meste sa pohybujú aj celkom pekné miešanky, ale aj obézne indiánky.

Nakoniec sa trasa autobusu mení, mám ísť do Villamontes a odtiaľ do Asunción, v buse nepríjemne šuští telka, akurát ma tak z nej bolia oči... Ráno som mal prestúpiť na prípoj do Asunción.

Ráno som sa zobudil a zistil, že stojíme v rade autobusov. Zisťujem, že pred dedinou je nahrnutá hlina na ceste, na obchádzke horia pneumatiky a stojí priečne postavený buldozér. Blokáda.

Miestni tu protestovali proti bohviečomu a tisíc ľudí môže kvôli ich protestu zostať stáť. Zobral som batoh a šiel som pešo cez dedinu, vychádzam z nej na prašnej ceste v džungli vedúcej bohvie kam. Okolo mňa prefrčalo zopár taxíkov, nezastavil ani jeden, nakoniec sa mi podarí stopnúť bus, ktorý mi sľubuje odvoz.

Z asi 100 stojacich autobusov sa cez blokádu dostali cca dva, teraz z toho ryžujú, dobre že som si to cez dedinu prešliapal... Busom sme prešli do ďalšej dediny, povedal by som, že to je ešte vzdialenejší koniec sveta ako tá predtým.

Dedina sa volá Villa Montes. Podľa lístka som tu mal prestúpiť na ďalší bus, v agentúre mi povedali, že bus vyrazí podľa toho, kedy skončí blokáda. Bus nakoniec vyráža okolo obeda, mal som mať pred sebou cca 18-hodinovú cestu. Ak ste zvyknutí dobre sa vyspať jedine v posteli, na takéto cestovanie zabudnite...

Autobus išiel miestami po hrbatej ceste, ktorá sa miestami podobná na lesné cestičky. Jediný raz som po ceste videl maličkú drevenú tabuľu s nápisom Paraguaj, ktorá oznamuje, že ideme správne. Neželal som si nič iné, než opustiť konečne Bolíviu.

Míňali sme chudobné drevené haciendy, okolo domov sem-tam nejaký dobytok. Bolo tam sucho, na zemi máličko trávy, stromy vysoké max. 6 metrov,  husté kríky. Videl som aj stromy, ktoré mali pri spodku veľké hrubé kmene na zásobu vody. Behali tam králiky, po stromoch bolo vidieť zelené papagáje. V podvečer sme zastavili na bolívijskom imigračnom „úrade“, čakám na pečiatku. Potom sme sa doslova len zastavili  na bolívijsko-paraguajskej hranici, kontrolujú nás bez dokladov, len tak na nás posvietia, asi poznajú zločincov podľa tvárí . Som zvedavý, čo prinesú nasledujúce dni.

Ak zháňate letenky do Južnej Austrálie za skvelé ceny, odporúčam kliknúť na môj portál.