JUŽNÁ AMERIKA 4. časť - presun do Asunción, Argentína, Foz Do Iguazu, Sao Paolo, Rio de Janeiro

Asunción

Počas presunu do Asunción sme zostali v noci stáť. Uprostred ničoho bola závora, búda bez vody a elektriny a tam traja colníci. Prebehla colná kontrola a pokračovali sme v ceste. Nadránom sme prišli na asfaltovú cestu, konečne sme sa nachádzali kúsok za Filadelfiou.

Prechádzame Paraguajom a až kdesi po 11 hodinách cesty nám kontrolujú pasy, veď aký problém...

Prvé dojmy by som zhrnul nasledovne: ľudia tu boli belší, policajti urastenejší, ženy štíhlejšie. V Paraguaji žije až 95% mesticov – miešancov belochov a indiánov. V okolí ciest sú zelené pláne so stádami dobytka.

Autobus sa nám pokazil, 3 hodiny sa ho pokúšali opraviť, beznádejne, nakoniec sme ho museli roztláčať.  Autobus sa rozbehol a tí čo sme ho roztláčali zostávame vonku. Autobus išiel ďalej a ďalej, až zmizol za zákrutou. Stopujem, nadávam, nikto mi nezastavuje, premýšľam, ako sa dostanem späť k batožine. Merde! 

Stopol som ďalší autobus, tým som sa prepravil k môjmu pôvodnému autobusu, ktorý stál na kraji cesty, opäť mal poruchu, mal som chuť tomu šoférovi rozbiť ústa. Našťastie som ho nenašiel. Keby sa nepokazil, ťažko by som ho dobehol. Zobral som si batožinu, foťák a stopujem prvý autobus, ktorý smeruje do Asunción.

Do Asunción som nakoniec šťastlivo dorazil, síce s riadnym meškaním, ale predsa. Môžem len konštatovať, že doprava je tu príšerná!

Asunción je na prvý pohľad sympatické mesto s peknými ulicami a obchodíkmi. Ubytoval som sa, dal si sprchu, bol to nádherný pocti používať mydlo, šampón a zubnú kefku. Oh la la, cítil som sa ako znovuzrodený . Večer som si dal vynikajúci hamburger a paraguajské pivko. Po uliciach postávali prostitútky, prvé čo som v Južnej Amerike videl.

Bolo veľmi teplo, zašiel som sa pozrieť do botanickej záhrady a ZOO. V múzeu bola výstava chrobákov, zvierat a hadov a bol tu aj najväčší motýľ sveta.

Asunción bolo v sobotu doobeda ako vyľudnené, hotové mesto duchov, ani obchody tu riadne neboli otvorené.

Zistil som, že nedeľu v Asunción svätia riadne, komplet všetko bolo zatvorené. Kúpil som si lístok do Ciudad del Este a o chvíľu mi aj šiel autobus. Šoféri vzbudzovali dôveru, ihneď sme šli po kvalitnej ceste smerom na východ.

Popri ceste šli ľudia s termoskami vody s ľadom a piknikovými košíkmi. Okolo cesty sú roviny s poľami a farmári. Sú tu obrovské zelené plochy s bujnou čerstvou trávou, že by tu uživili desaťkrát viac dobytka, ako som tu videl. Po nejakom pôvodnom pralese tu už niet ani pamiatky.

Na predmestí Asunciónu boli obchodné domy, videl som tu aj zastúpenie Liaz, Škoda,...

Zaujímavosť: Peniaze, tu krčia, ako handry, hrozné.

Dorazil som do Ciudad del Este, kde som sa ubytoval. Ciudad del Este leží na brazílsko-argentínsko-paraguajských hraniciach. V tomto meste je jedna z najväčších korupcií v Južnej Amerike. Sídlia tu aj islamskí teroristi.

Paraguaj je síce pekný, ale poriadok miestnym nevraví nič. Na hlavnej ulici boli stovky zatvorených obchodov a stánkov so špičkovou elektronikou za super ceny, ale pred nimi kopy papierov a odpadkov. Asi metrové kopy odpadu zapaľujú, niektoré sem tam vyvezú.

Bez problémov som cez most ponad rieku Paraná zašiel do Brazílie. Brazílske mesto Foz du Iguazu má v strede viacero výškových budov a vyzerá moderne. Mladí ľudia tu posedávajú na pivku, iní tancujú, prázdne plechovice piva hádžu z áut na cestu. Strašní „bordelári“ žijú v  tomto meste.

Po víkende, keď sú obchody pootvárané vyzerá Asunción celkom inak, všade kopec áut, stánkov, ruchu. Stihol som bus, ktorým som sa prepravil k jednému zo siedmich moderných divov sveta – k najväčšej hydroelektrárni na svet – Itaipu Dam na rieke Paraná.

Hlavná hrádza je dlhá 8 km, voda tu má až 200 m! Oh la la, to už je iná hĺbka. V strede sa nachádza 18 turbín, cez ktoré valí voda cez potrubia, ktoré môžu mať priemer cca 6 metrov. Naľavo boli 3 veľké vypúšťadlá, keby prišla veľká voda v období dažďov.

Elektráreň za začala stavať v roku 1975 a náklady na jej výstavbu dosiahli cca 25 mld. USD. Priehrada zásobuje elektrinou celý Paraguaj a časť Brazílie (i Sao Paolo). Hladina má takmer 1800 km2. Proti jej výstavbe boli veľké protesty ekológov, pretože voda zatopila pralesy, zničila vodopády, uhynulo kopec zveri a premnožili sa komár, avšak za tú elektrinu im to asi stálo.

Pozrel som si aj dokumentárny film o stavbe priehrady a vrátil som sa späť do mesta. Cez most sa tu pašovalo hocičo jedna radosť, zatiaľ čo colník jedného kontroloval, desať mu ich prešlo. Zdá sa, že im to veľmi nevadí. Busom som cez Foz do Iguazu (Brazília) prešiel do Puerto Iguazu v Argentíne. Vybavil som si potrebné dokumenty na pobyt v Argentíne.

Prvé dojmy z Argentíny boli, že sú tu pekne vybudované domy i cesty, ceny oveľa vyššie a baby nič moc .

Nasadol som na bus smerujúci do Brazílie, do autobusu neustále naskakovali pašeráci. Na moste v strede bola veľká kopa tovaru, pašeráci používali všetky dostupné prostriedky, ako tovar prepašovať. Zvonku dostali od jednej osoby cestujúci signál, že policajti prehľadávajú tovar. Nastal veľký rozruch, prežehnávanie... Náš autobus nezastavili. V autobuse nastal priam výbuch šťastia, radosti, všetci tlieskali, výskali, podávali si ruky. 50 km za hranicami vyskákali z busu i s tovarom.

Kúpil som si lístok na večer do Sao Paulo a šiel som sa pozrieť na svetoznáme vodopády Foz do Iguazu. Sú to vraj najkrajšie vodopády sveta, majú byť krajšie ako Niagary.

Nachádzajú sa v národnom parku na hranici Brazílie a Argentíny. Národný park bol už na prvý pohľad nádherným miestom. Vodopády majú výšku asi aj 2-3 km, jedna časť padá oproti druhej, nachádza sa tu viacero kaskád. Na chodníku, ktorý ide cez pôvodný prales som videl vačice, jašterice, krásne motýle, farebné pavúky.

A tie vodopády, jedna krása . Skladajú sa z viacerých malých vodopádov, až po veľkolepé U-čko, kde to všetko duní a pre valiacu sa hmlu a vodu sa nedalo ani fotiť. Dalo sa dostať cca 5 m od vodopádov, v Učku bol betón, 100 m mostík s vyhliadkou v strede, keď som sa tam dostal, o chvíľu som bol do nitky mokrý, všade pred očami som mal dúhu. Asi takto nejako vyzerá raj . Oh la la, ťažko je mi toto miesto popísať slovami, je to nemožné. Autobusom som sa vrátil do mesta. V autobuse boli super sedačky, káva grátis, WC, v noci klíma, spalo sa skvele. Mal som pred sebou posledný dlhý presun do Sao Paolo.

Ráno som sa zobudil na predmestí v Sao Paolo. Je to najväčšie a najbohatšie mesto v Latinskej Amerike. Na predmestiach žijú v preglejkových chatrčiach tí najchudobnejší, čím sa viac blížime do centra, pribúda 6-prúdových ciest, hypermarketov, moderných budov, ale aj smogu. Nechcel by som tu žiť.

Na stanici si kupujem lístok do Rio. Šiel som sa pozrieť na Námestie republica. Hoci tu chodia vlaky takmer každú minútu, sú stále plné. Na námestí je park s jazierkami, okolo ošumelé výškové budovy. Po uliciach sa pohybujú čierni, bieli, miešanci...všetky národy sveta tuším.

V meste sa nenachádza takmer žiadna dominanta. Metrom som sa presunul večer na stanicu, odkiaľ mi odchádzal autobus, luxusný a klimatizovaný. Šofér s nami letel ako blázon, 540 km prešiel za 6 hodín aj s 20 min. prestávkami a jednou nočnou zápchou.

Ráno sme dorazili do Rio de Janeiro v Brazílii. Už som toľko počul o kráskach na plážach, že som sa nevedel dočkať zaslúženého oddychu a odtiaľto ma čaká už len cesta domov.

Ubytoval som sa v celkom lacnom hoteli a potom som sa metrom odviezol na slávnu Copacabana. Najslávnejšej pláž sveta – COPACABANA je jednou z niekoľkých v Riou. Má cca 4 km a široká je 100 m.

Od pobrežných hotelov a budov je oddelená obojsmernou 6-prúdovkou. Na kraji bolo pár paliem, pod ktorými sa človek mohol ukryť pred pražiacim slnkom. Hneď mi napadlo, kde sú toľko ospevované Brazílčanky? Videl som belošky, čierne a najviac bolo miešaniek, asi 80%, medzi nimi kočky aj menej atraktívne. Čo ma však odradilo, je to, že väčšine z nich štíhlosť moc nehovorí. Nohy aj zadok krásne, ale brušká mali teda pekne guľaté. Hoci som tu videl i ženy a dievčatá s krásnymi tvárami aj postavami, nebolo ich toľko, ako som čakal. 

Hoci som bol v trópoch,  voda nebola až taká teplá, mohla mať tak 23 stupňov. Plávať sa tu veľmi nedá, na pobrežie narážajú veľké vlny, ktoré všetci preskakovali, našlo sa zopár surfistov, ktorí si vlny užívali. Voda bola pomerne čistá.

Po pláži sa pohybovali predajcovia vody, koly, jedla, opaľovacích prípravkov, okuliarov... Treba si však dať pozor na osobné veci, dosť sa na pláži kradne.

Večer som zbehol na námestie Floriano. Po ceste míňam tanečné školy, v podnikoch tiež tancujú. Očarila ma budova mestského divadla s oknami z farebným sklíčok. Pri ceste bolo vidieť pri hlavnej ceste vysoké prostitútky. Čo ma dosť prekvapilo bolo, že na Copacabana niet diskoték a je tu veľmi málo predajní suvenírov.

Tak zas je pravda, že som tu bol v období, keď sa tu nenachádzalo veľa turistov, tak asi preto. A domáci sa tu, okrem karnevalu, priveľmi za zábavou netrhajú, takže asi toto miesto nejako nepredbehlo moje očakávania.

Popri kostole vedie starý viadukt a neďaleko neho bola stanica starodávnych električiek, ktoré po viadukte idú hore do mesta po koľajniciach. Do električiek bez okien a dverí sa dá naskakovať za jazdy, ak sa nedáte dnu, zostanete na vonkajších schodíkoch a neplatíte nič . 

Busom som sa dopravil na dominantu mesta – horu s Kristovou sochou týčiacou sa nad Riom. Hore sa dá dostať aj zubačkou, ale kto má dobré nohy, ako ja, zvládne to i pešo a zadarmo. Výstup trvá cca 3 hodiny. Ide sa cez národný park, jedna zástavka je pri pristávacej ploche helikoptér a druhá pod sochou Krista. Tá sa nachádza na vyše 700 metrovej hore.

Socha má asi 30 m výšku a rozpätie Kristových roztiahnutých rúk je 26 metrov. Kristus pozerá smerom dole na mesto. Keby bolo pekné počasie, bol by aj krásny výhľad, ale bol opar a sem-tam pršalo. Potom som ešte dole v meste obehal obchody so suvenírmi, ulice boli plné ľudí. V piatkový večer som sa vybral na hlavné námestie a konečne to tam žilo. V niekoľkých podnikoch bola živá hudba, tancovalo sa, skoro všetky podniky sú plné na prasknutie.

Mestom šla aj skupina bubeníkov, ktorá predávala svoje umenie. Na ulici, kde stáli prostitútky bolo kopec transvestitov. Pohľad za všetky drobné – umelé prsia, chlapské hrude, chlpaté ako levy, vlasy krásne dlhé, tváre s make-upom. Pripadal som si dosť zmätený. Nie je nad pravé madmazelky, myslím na moju fianceé a teším sa na ňu domov.

Mafia je jedným z hlavných „sponzorov“ karnevalu v Riu. Keď polícia kedysi začala viac sledovať nelegálnu lotériu, ktorá bola dielom mafie, vyzeralo to, že ani karneval nebude, polícia potom prestala stíhať nelegálnu lotériu a karneval bol.

Zašiel som sa pozrieť na pláž IPANEMA – je to pláž skôr pre solventnejších, bolo tu viac turistov a tovar v obchodoch bol samozrejme drahší. Môj prieskum pláže a tunajších báb ukončil predčasne dážď, tak som zašiel do MC Donalda na jedlo.

Keď dážď ustal šiel som na Copacabana, nachádza sa na nej aj množstvo futbalových a volejbalových ihrísk, nohejbalisti tu boli neskutočne šikovní, fakt klobúk dole! Ale sú to aj pekní nerváci, sa každú chvíľu medzi sebou hádali.

Chlapi boli hnedí mulati, vysokí, vyšportovaní, asi by sa našim babám páčili . Bol som sa pozrieť na ihrisko, kde mládež hrala futbal, keď rozhodca vytiahol za faul červenú, hráč sa za ním rozbehol a začal ho kopať, rozhodca nelenil a dal sa šprintovať preč, rozbehli sa za ním obe mužstvá aj ľudia z lavičiek, fanúšikovia v bare takisto ožili a začali viať zástavami a dvíhať nad hlavy stoličky. Nápis pri ihrisku znel: Drogy, násilie NIE! Šport ÁNO! – pekne sa to vynímalo pred bijúcou sa melou .

Vrátil som sa do hotela a šiel sa pomaly baliť. Večer bolo opäť v meste „mŕtvo“, tuším sa tu bavia len v piatok. Pršalo, pod prístreškami obchodov spalo pomerne veľa bezdomovcov pod kartónmi.

Zistil som, že v nedeľu nejazdí metro ani v desaťmiliónovom Riu. Zo všetkých kostolov sa však ozýval spev – taká zmes náboženských a moderných piesní.

Čakala ma cesta busom na letisko. Rio sa so mnou lúčilo dažďom. Predmestie Ria bola chudoba 2-3 poschodové tehlové domčeky, väčšinou neomietnuté, okolo nich kopec špiny a neporiadku, nechcel by som sa tu pohybovať večer.

Tieto krajiny neboli pre mňa až také exotické, ako napr. ázijské, mestá nezaujímavé, najviac sa mi tu však páčila príroda. Pampa, Ostrov Slnka na Titicaca, vodopády Iguazu, Islas Balestas. Dojem mi pokazili divní ľudia, málo fungujúca infraštruktúra, blokády, zločinci, mafia, zlodeji. Hoci musím povedať, že som so žiadnymi takýmito nemal žiaden väčší problém počas celej cesty, našťastie.

Ak si kúpite dovolenku v cestovnej kancelárii na 10 – 12 dní, vidíte more, hotel, okolie okolo nich, nevidíte však život ľudí tej krajiny, takto som si urobil prehľad a bol som nakoniec rád, že bývam tam, kde bývam.

Južná Amerika ma aktuálne láka max. karnevalom v Riu, inak si ma až tak nezískala. Ak si chcete urobiť vlastný názor, lacné letenky do Južnej Amerike zakúpite TU.  Zatiaľ ADIOS, SOUTH AMERICA!