JUŽNÁ AMERIKA 2. časť - MACHU PICCHU, TITICACA, LA PAZ, TIAHUANACO, POTOSÍ

TITICACA

MACHU PICCHU

Na Machu Picchu treba ísť veľmi skoro ráno, kým tam nebude toľko turistov. Vybral som sa pešo, hoci z dediny chodia aj busy, mal som chuť sa prejsť. V prevádzke bolo v tom čase asi 7 busov a jedna nákladná dodávka. Cca 20 min. mi trvala cesta k mostu, ktorý viedol ponad divokú rieku. Oh la la, tu by bol aký rafting. Kúsok od mosta začínal chodník. Na značke bolo napísané, že cesta na Machu Picchu bude trvať 50 min, no to som bol zvedavý. Chodník viedol cez pôvodný hustý porast stromov, kríkov a papradia, na stromoch boli opäť krásne bromélie. Videl som aj zopár maličkých kolibríkov, ktorí svojím rýchlym kývaním krídel (300 kývnutí za sek) poletovali z kvetu na kvet. Tak teda musím sebakriticky priznať, že počas výstupu som sa riadne zadýchal a zapotil, to nie je šliapať na Sacré-Coeur .

Strmé schody na chodníku boli niekedy vysoké až po koleno, tak si viete predstaviť, ako ťažko sa človeku v takomto teréne kráča a obzvlášť pri takej nadmorskej výške. Vyšliapať hore mi rýchlejším tempom trvalo 53 m a zamieril som si to k pokladniam. Tu už bolo zopár vysmiatych turistov, ktorí sa sem hore vyviezli mikrobusom, veď bodaj by sa im neusmievalo... Ale to ani zďaleka nemôže nahradiť ten pocit, keď si sem človek vyšliape pekne poctivo svojimi nohami.

Machu Picchu sa nachádza vo výške 2400 mv nenormálnom prostredí obrovských, strmých, zalesnených, divokých kopcov. V údolí tečie prudká rieka. Na Machu Picchu vraj utiekol rod Indiánov Inca, kde po zničení Inkskej ríše žili v izolácii v horách. V sedle medzi dvoma strmými kopcami tu bolo postavené inkské mestečko, ktorého ruiny sú najväčšou archeologickou pamiatkou v Južnej Amerike. Ruiny boli objavené až v roku 1911, síce pre mňa naozaj zostáva záhadou, ako ich tu niekto, v tejto džungli, uprostred kopcov, objavil. Vraj im trvalo 5 rokov, než to vyklčovali. V polooblačnom počasí so slnkom sa fotili fakt super zábery, čo je veľmi vzácne, lebo tu býva vraj skoro vždy zamračené.

Machu Picchu je obrovský komplex, zachovalo sa tu veľa múrov pôvodných obydlí, sú tu „terasy“, na ktorých sa pestovala obživa. Na vyvýšenom pahorku bol vraj najenergetickejší kameň na svete, v jeho severnej časti sa vraj akumulovala energia. Inkovia do neho chceli chytiť slnko. V severnej časti bol zase výčnelok, ktorý je vraj stál o 10°C teplejší ako zvyšok kameňa – môžem to potvrdiť. Teplo vraj vzniká akumulovanou energiou. Niektoré budovy boli postavené s takou presnosťou, že medzi jednotlivé kamenné kvádre by nevošla ani čepeľ noža. Na to, aké mali nástroje v tej dobe, je to naozaj úctyhodné.

Bo tu i kameň orientovaný presne podľa svetových strán. Asi 3,5 hod. som sa tu kochal, potom ma zohnalo počasie, lebo zahrmelo a začalo prepŕchať.

Dolu som zbehol za cca 20 min., dosť dobrá zaberačka na nohy.

CUZCO

Vlakom a busom som sa prepravil do Cuzca. Je tu chladnejšie, predsa len je to o 1300 m vyššie.  Na miestnej tržnici bolo kvantum tovaru, asi 200 stánkov len s topánkami, to je obrovské množstvo.  Šľapky tu napríklad vyrábajú z ojazdených pneumatík (tie asi riadne čiernia podlahy). Ako vďaku za hocičo alebo pri zoznamovaní dávajú Peruánky bozk na líce, príjemná forma poďakovania . V čakárni na bus stanici som pochopil, že najobľúbenejším filmovým žánrom je tu horor, aj tu ho púšťali.

PUNO, TITICACA

Autobus ťahal v riadnych nadmorských výškach asi 3600 – 3900 m a bolo v ňom dosť zima. Akou úľavou bolo vystúpiť na autobusovej stanici v Pune. Zašiel som sa pozrieť do prístavu, odkiaľ vychádzali autobusy na miestne plávajúce trstinové ostrovy a na ostrov Taquile. Ja som sa vybral pozrieť na jazero Titicaca.

Titicaca leží v nadmorskej výške 3820 m. Ide o najvyššie položené splavné jazero na svete, má 230x97 km a je najväčším jazerom v Južnej Amerike. Ako sme vyplávali, pozrel som sa smerom na Puno, ktoré obkolesovalo kúsok jazera, hlinené domy sa dvíhali po úbočiach nad jazerom. Loďou sme sa plavili na plávajúce ostrovy Uros. Kedysi sa národ žijúci na nich chcel izolovať od Inkov i Collasov, tak si z trstiny začali stavať ostrovy. Ešte v súčasnosti žije na ostrovoch 300 Urov. Trstinu stále hádzali na vrch, na vrchu stavali chatrče. Na ostrovoch behali aj prasce, mačky, psy, chovali tu kormorány ako my kačice. Z trstiny mali aj člny, ktoré vozili 6-členné rodiny aj 6 mesiacov. Ostrovy sa však už za ten čas stali komerčnou záležitosťou, na ostrove bolo pár domov so ženami predávajúcimi suveníry.

Pozreli sme si 3 ostrovy, na jednom z nich bola škola, prváci boli štyria, žiaci v ostatných triedach viac žiakov tiež nebolo. Aspoň sa nemôžu učitelia sťažovať, že majú na starosti priveľa žiakov. Vyžijú tu z turizmu, nie vedomostí. Potom som sa vrátil späť do Puna. Odtiaľ som sa minibusom prepravil do Yunguyo a smeroval som si to k bolívijskej hranici.

Bolívia sa nazýva aj Nepálom Južnej Ameriky. Má 8 mil. obyvateľov. Presúvam sa do Copacabana. Dosť pozerám po Indiánkach a nechápem, oni tuším vôbec nemajú nejaký stredný vek. Najskôr sú to školáčky, ale  keď majú 25 rokov, vyzerajú ako babičk. Široké sukne, zadok taký, že nemôžu prejsť v uličke autobusu, v tvári vrások a vrások. To by naše madmazelky nepochopili. Môj prvý dojem z Bolívie – chudobná krajina, neochotnejší ľudia, ale krajina je to menej komerčná a je krajšia ako Peru. Som zvedavý čím všetkým ma Bolívia prekvapí.

Ostrov slnka a mesiaca

Ráno som sadol do lode smerujúcej na Titicaca- ostrov slnka – Isla de la Sol, posvätné miesto, na ktorom sa zrodil Inka. Na severnom cípe ostrova som vystúpil v malej dedinke. Východne sa nachádzal ostrov mesiaca – Isla de la Luna. Zvolil som si turistiku po tomto slnečnom ostrove . Titicaca bola nádherná, tak čistú vodu som v živote nevidel, bola úplne modrá a mal som pocit, akoby som bol na mori. Z vody vystupoval ostrov, dosť kamenistý, ale terasovitý, miestami bolo vidieť stromy i políčka. Po ostrove smeroval na juh chodník okolo pobrežia. Na východ za Titicaca vyčnievali zasnežené pláne 6,5 tisícok. Kto si myslel, že videl už niečo nádherné, nevidel ešte toto! Vôbec som si nepripadal , že som vo výške cca 4000 m.n.m. Na ostrove sa pásli ovce, lamy a dosť ma prekvapili voľne pasúce sa svine. Tie vyžierali korienky na lúkach, ale boli i také čo sa pásli a nohu mali uviazanú na povraze.

Kedysi bol ostrov viac poľnohospodársky využívaný, boli tu postavené terasy, ale využívaná bola už iba najspodnejšia časť. Išiel som cez dedinu, kde rybár niesol svoj úlovok, nebolo to veľa rýb, asi je tu rybárčenie dosť náročné. Pri pláži bola aj škola. Už 10 -12 ročné dievčence mali oblečené široké sukne a začali chytať črty starých žien. Tu sa rovnošaty nenosia. Za 2,5 h. som sa ocitol na opačnej strane ostrova. Úžasný pohľad dolu. Dlhočizný úzky polostrov, zazelenaný trávou a pred ním záliv s božsky modrou vodou. Pri chodníku bolo pár skromných, hlinených domčekov, kamenných so slamenou strechou a v dolinách mali strechy aj plechové. Mne sa tu proste viac páčilo ako na Machu Picchu. Na juhu ostrova som zišiel do prístavu.

Zaujímavosť: Mladé Indiánky majú netradičnú ozdobu -  na zube nosia striebornú korunku, resp. na okrajoch lemovanú striebrom,

LA PAZ

Ráno sa presúvam minibusom do La Pazu. Cesta trvá necelé tri hodiny a som v jednom z hlavných miest Bolívie – La Paz. Z vrchu bol na mesto impozantný pohľad, mesto leží v údolí, strmé úbočia sú posiate jednoposchodovými tehlovými domami, ktoré sú natlačené jeden na druhom. Celé mesto je zaujímavé tým, že  tu takmer niet ulice na rovine, všetky ulice idú do riadne strmých kopcov. Mať slabé brzdy na aute by sa rovnalo samovražde. 

Špecialitou miestnych reštaurácií je, že k jedlu dávajú v miske feferónku s cibuľou a štipľavou omáčkou na vrchu, každá reštaurácia má na túto „prílohu“ vlastný recept. V La Paz žijú aj belosi. Pivo má názov Pilsner, pretože v 20-tych r. 20-teho storočia tu Česi stavali pivovary, a tak zostal názov Pilsner LA PAZ.

TIAHUANACO

Asi 70 km severozápadne sa nachádzalo TIAHUANACO. Minibusy odchádzali zo „zašitej“ uličky na periférii. Zábava bola, keď sme šli cez mestečko Curva a nadháhaňačka z busu vykrikovala, Curva, Curva, Tiahuanaco, Curva.... Za 1,5 hod som vystúpil v múzeu v Tiahuanaco. Ide vlastne o pozostatky starého posvätného miesta, v ktorom istý čas sídlil aj rod Inca.

Nachádza sa tu zopár zachovaných sôch a opravených múrov. Vraj tu majú byť aj pozostatky pyramídy, nikde som ju nemohol nájsť, šiel som sa pozrieť na plán a zistil som, že vlastne na nej stojím, mala tak 150x150 m, ale stále bola ešte pod zemou, neodkrytá od hliny. Dole boli aj veľké kamenné kvádre, niektoré v múroch mali až 175 ton! Oh la la! Ktovie, ako to kedysi opracovali a osadili do múrov. V múzeu ma zaujala kolekcia keramiky, obrázkov, pár výrobkov zo zlata a iných vecí, ktoré tu boli nájdené. Asi 1 km za múzeom boli ešte zvyšky kamenných kvádrov z pôvodných stavieb. Boli však len nahádzané na kope a skôr to pripomínalo dráhu na cyklotrial, nie známu archeologickú pamiatku v Bolívii.

LA PAZ

Na námestí v La Paz som si pozrel kostol zo16. storočia, vo vnútri bola prenádherná výzdoba. Po každej strane boli 4 oltáre, všetky do detailu vyzdobené a vpredu ešte jeden obrovský. Busom sa presúvam do Potosí.

Počas cesty sme v noci mali zastávku v jednej opustenej dedinke, v ktorej sa však nachádzali otvorené obchodíky, v každom bola vo vnútri len slabá žiarovka a vonku nič. Najviac zákazníkov mala žena, ktorá zapálila pred obchodom v sude nejaké triesky a a zákazníci sa len hrnuli. Čo takto namontovať si pred obchodom žiarovku?

POTOSÍ

Nadránom som už šiel po kamennej ceste, okolo boli načerveno sfarbené kamene a pahorky. Mojím cieľom bolo Potosí.Tráva tu rástla len poriedko, sem tam nejaký krík. Bol som vo výške viac ako 4000 m.n.m., v diaľke 5-tisícovky zahalené v námraze. Zvodidlá sa okolo ciest nenachádzali. Sem tam bolo vidieť políčka, inak len pastviny. Videl som kamenné chudobné domčeky, pri nich kamenné okrúhle ohrady s ovcami, dobytkom či lamami. Veľká chudoba už len takto na pohľad. Po cca 11 hod. cesty som dorazil do najvyššie položeného mesta na svete, do bývalého slávneho Potosí - 4070 m.n.m. to je nadmorská výška stredu mesta.

Kúpil som si výlet do baní. Obúvam si staré gumáky, žltú pláštenku a na hlavu dostávam helmu. Takto vystrojený som sa vyviezol minibusom k 4800 m hore nad mestom. Po ceste prechádzam okolo trhov, kde hlavnými artiklami sú dynamit, coca listy, cigarety, krompáče, kladivá, železné tyče atď. - proste banícke potreby. Pri vstupnej bráne som si kúpil potreby pre baníkov – dynamit, coca, cigarety, sprievodca dal všetkým prednášku.

Bane objavil v polovici 16. stor. Indiáni. Potom sem prišli Španieli a Potosí sa stalo najbohatším mestom Južnej Ameriky. Ťažilo sa tu striebro, zlato, meď, nikel. Pracovali tu najmä čierni otroci a Indiáni. Počas existencie baní tu zomrelo až  8 mil. baníkov.  Zomreli na otravu plynom, zasypalo ich, príp. po desiatich rokov práce v bani zomierajú na pľúca zanesené jedmi. Mon Dieu – krátky život baníka. Kráľovský dvor v Španielsku profitoval viac ako 200 rokov najmä vďaka striebru v Potosí. V modernej dobe tu pracovalo asi 18 000 baníkov, ale v ´89 cena striebra na londýnskej burze padla z 8—9 dolárov/kg na 3,4 – 3 doláre, skoro všetky firmy tu skrachovali. Zostalo tu cca 27 malých firiem, ktoré zamestnávali cca 7000 ľudí.

Väčšina tu pracuje primitívne – ručne s kladivom a dynamitom, s lampami na čele, za zlých pracovných podmienok. Našu skupinu zaviedli k vchodu do bane, dali nám lampu s ohníkom a šli sme dnu. Úzke, nízke chodbičky, nič pre klaustrofobikov. Keď sme ich pozorovali pri práci, prechádzala mnou hrôza, bezpečnosť práce im tu nič nehovorí. Stále sa ozývali odstrely s dynamitmi. Na povrch naťažené vyvážali v sudoch na oceľových lanách. Po tomto výlete som si dal sprchu a oddychoval, nechcel by som mať teda takúto prácu... Slabo zaplatená, namáhavá a s vyhliadkou krátkeho života... Nuž alem ako vidieť, aj to musí niekto robiť.

Zaujímavosti:  V meste sa pohybuje veľa zlodejov, aj ja som si našiel na batohu rozpnuté zipsy, nič mi však neukradli, mal som tam nezaujímavú vec – lieky na maláriu. Ženi aj tu nosia na zuboch obrubu zo zlata. Má tvar troch sŕdc pri sebe. Mon Dieu, toto by naša madmazelky nikdy do úst nedali. Našťastie.

LA PAZ

Autobusom som cestoval späť do La Paz, cesta hrozná, štrkovitá, autobus dostal defekt na zadné koleso, vďaka šikovnosti šoférov je problém do 10 min. odstránený. Po príchode do La Paz ma privítal riadny lejak. Aj v tomto buse bol rečník, ktorý rozdal cestujúcim  keksy, zahral falošne na píšťale a vyberal od naivných Indiánov peniaze, odo mňa sa peňazí nedočkal!

Ubytoval som sa v hoteli, zmohla ma bolesť hrdla, dal som si domácej medicíny a pokúsil sa z toho vyspať. Verím, že nasledujúce dni budem v poriadku a budem môcť pokračovať v spoznávaní tejto krajiny.

Ak hľadáte zaujímavé ponuky leteniek do Južnej Ameriky nájdete ich TU.