JUŽNÁ AMERIKA 1. časť - LIMA, PISCO, ATACAMA, AREQUIPA, CUZCO

Lima - Pisco

V lietadle smerujúcom do Limy som sa stretol aj s Borisom Filanom. Fakt sčítaný  človek, bola radosť sa s ním rozprávať.

Na letisku už čakalo množstvo taxikárov. Prvý dojem z 9 mil. Limy bol pozitívny, ulice široké, pomerne čisté, chudobné predmestia, ale tie takisto relatívne čisté. Ubytoval som sa v hoteli Espana. O tom, že ide o hotel ma informovala maličká tabuľka, inak táto budova ničím hotel nepripomínala.

Zašiel som na Plaza Mayor – je to krásne štvorcové námestie, na ktorom sa nachádza katedrála, arcibiskupský palác, budova vlády, v strede je bronzová fontána, palmy, trávnik a kvety. Kvôli budove vlády tu bolo veľa policajtov.

Autobusom som šiel do Pisca (čo je mesto 250 km južne). Cesty i okolie boli upravené. Na úplnom okraji Limy stáli ozajstné chatrče – snáď tisícky chatrčí v radoch na úbočiach svahov. Ďalej som sa autobusom dostal na cestu Panamerica, ktorá prechádza takmer celou Južnou Amerikou od severu dolu. Takmer ihneď začala púšť. Zelenalo sa len to, čo ľudia nasadili. Je tu veľmi sucho a neprší tu viac-menej celý rok. Popri mori boli vybudované pláže, na pieskových pahorkoch boli rôzne reklamy. Cesta do Pisca trvala 4 hodiny.

Kúpil som si výlet na Islas Ballestas, spätný autobusový lístok na ďalší deň a zohnali si ubytovanie. Na námestí bola práve nejaká slávnosť, sprievod detí, vyzdobené autá, malí Indiáni s kopijami – proste detský karneval. Pokochal som sa chvíľu pohľadom na super masky a šiel sa niekam najesť a potom spať.

Minibus CK, s ktorým som sa vybral na výlet na ISLAS BALLESTAS zberal ľudí aj popri hoteloch. Asi 20 km šla cesta na juh okolo rybárskych tovární. V prístave, z ktorého sme vychádzali práve vyťahovali a nakladali ranný úlovok rýb. Cca 14-ti sme nastúpili do člna. Kúsok od brehu nás privítali tri delfíny. Vynárali sa popri člne aj niekoľko metrov, boli nádherné. Na konci polostrova , kde sa ihneď od mora dvíhali pieskové kamenné duny púšte Atacamy boli slávne maľby, vraj ešte z čias Inkov. V podstate to bol asi 200 m veľký obrazec v tvare trojzubca. Däniken z toho urobil znaky pre mimozemšťanov, akúsi pristávaciu dráhu, no treba povedať, že reklamy na ceste z Limy boli kvalitnejšie. A urobili z toho div sveta. Dajte mi lopatu a urobím to za pár dní i ja. Po 29 km sme dorazili k ostrovom ISLAS Ballestas – peruánske Galapágy. Bola tu skupinka strmých ostrovov, na ktorých už od čias Inkov ťažia guáno – najlepšie hnojivo z trusu vtákov.

Ocitám sa v prírodopisnom, na plážach stovky uškatcov, ponárali a vynárali sa okolo člna a robili si z nás zábavu. Samce mali aj 250 kg (pri narodení vraj zabíjajú samčekov, aby nemali konkurenciu, oh la la ) Ďalšie tulene sa vyvaľovali na skalných útesoch vychádzajúcich z vody, a vôbec sa nás nebáli, aj keď sme od nich boli len pár metrov. Totálni flegmoši J. V skalách hniezdilo nespočetné množstvo čajok, albatrosov, pelikánov, kormoránov a neviem ešte akých vtákov. Na ostrove bola aj čierna plocha, asi 500x800 m – pozerám, čo to je, a to bola skupina asi desaťtisíc kormoránov natlačených telo na telo. Nenormálne čosi. V živote som toľké vtáky nevidel... sa divím, že pri tom množstve ma ešte žiadny nezasiahol svojím trusom, a tak keby hej, možno by mi to donieslo šťastie. Na ostrove nebol absolútne žiadny porast, až som si miestami pripadal ako na Antarktíde, nie ako kúsok pod rovníkom.

Z prístavu som šiel kúsok pešo, nechal som sa vysadiť na pobreží pred Piscom. Boli tu húfy čajok a pelikánov (to by si môj konkurent našiel kopec kamošov), a tiež krásne plameniaky. Na pobreží bolo veľmi veľa mušlí, asi ich vyvážali z tovární na spracovanie rýb. V prístave celé rodiny čistili ryby, okolo lietali stovky vtákov. Na brehu som videl aj zdochnuté tulene a na nich kondory. Poobede som posedel na námestí, pozeral som aj nejaké tie madmazelky, ale musím povedať, že nič moc. Potom som sa busom prepravil do Arequipy. Ruksak som celú cestu pevne držal pri sebe, aby som sa nestal účastníkom krádeže .

V noci – až do rána sme stáli v dlhej kolóne autobusov bez pohybu. Stáli sme kúsok od mora, kde pobrežie bičovali asi 4 m vlny. Mon Dieu, fakt nič príjemne, bola tu púšť, žiadne rastliny, len pár zúbožene vyzerajúcich kaktusov. Dôvodom toho, že sme stáli v rade, boli padajúce kamene na cestu (mali narušenú stabilitu vplyvom zemetrasenia). Išiel som skúmať terén, vybral som sa na zač. rady, potom som sa vrátil a môjho busu nikde, tak super, už nemám ani bus, ani ruksak, som uprostred púšte, výborne. Potom som sa dozvedel, že bus sa otočil späť do dediny na raňajky, po hodine sa vrátil, ale to zas späť uzavreli cestu. Mal som fakt „šťastný“ deň. Avšak dozvedel som sa, že aj tie busy, čo pustili stoja spolu s ďalšími 300 ostatnými vozidlami 56 km od nás pred zasypanou cestou. Nevyzerá to nejako nádejne. Šofér sa späť nechcel vrátiť, nezostávalo iné, než čakať.

To, čo som si želal najmenej sa stalo skutočnosťou, až 29 hodín trávime na jednom a tom istom mieste. Cestu doobeda otvorili, autobus teda vyrazil vpred. Mali sme zastávku v jednej dedinke pri mori. Tam, kde bol zosuv kamenia sa ešte nachádzalo pár kusov na ceste, ale už sa dalo prejsť.  Autobus fičal do Arequipy.  Premýšľal som nad tým, prečo sa hovorí, že Indiáni sú červení, veď sú hnedí a jediný červený som bola akurát tak ja, čo ma spálilo slnko pri nekonečnom čakaní na otvorenie cesty. Od Pacifiku sme vyrazili do hôr. Sú tu obrovské náhorné plošiny, púštne kamenné, ale so zvláštnymi sivopieskovými násypmi. Do Arequipy vchádzame s 34-hodinovým meškaním. Zháňam lístok do Cuzca na ráno. Minibusom som sa dostal do centra, ubytoval som sa v hoteli a išiel som si obzrieť mesto.

V centre miliónovej Arequipy je Plaza de Armas – pekné štvorcové námestie s kvetmi, fontánou, palmami a katedrálou. Najkrajší je však pohľad na zasnežené šestisícovky v pozadí, so sopkou El Misti a Chachani a zaujímavých kopcom Pichu Pichu (ten je zaujímavý min. názvom).

V Arequipe sú obchodné centrá na úrovni. Spal som v 2300 m.n.m, chcel som sa trošku aklimatizovať na výšky. V Peru sa mi zatiaľ veľmi páči .

Taxíkom som sa presunul na autobusovú stanicu – smer Cuzco. Autobus išiel najskôr po asfaltovej ceste pomedzi šestisícmetrové zasnežené kopčeky do výšky 3000 m.n.m.Oh la la, to je nádhera! V tejto výške asfaltka skončila. Nasledovali kamenné cesty do poriadnych výšok, iná cesta tu nie je, tak po tejto „skvelej“ ceste premávajú okrem busov aj nákladiaky a sem-tam aj nejaký osobák. Na náhorných planinách vo výške 3500 m.n.m. boli krásne porasty žltých trsov trávy, pásli sa tu ovce i lamy. Stúpali sme neustále do výšky, tlak klesá pod 600hPa, začína mi byť celkom nevoľno, točí sa mi hlava. Zastali sme asi v 3800 m výške, kde sme mali prestávku, aj v takýchto výškach bývajú ľudia, síce sú tu cca 4 obydlia, ale sú, to, že sú veľmi pobožní vidieť aj na tom, že aj tu – na konci sveta majú kostolík, síce schátraný, ale majú. Najvyšší bod, v akom sme sa nachádzali bolo 4 500 m a to už mi bolo fakt dosť zle. Mon DieuL, ešte nech ma vystrie, iné mi už nechýba.

Vo výške asi 3900 m ideme zopár hodín, ľudia tu pasú lamy, ovce, kravy, žijú v dosť úbohých chatrčiach, pri domoch majú okrúhle voliéry z kamnenných múrov, kde na noc ubytúvajú zvieratá. Pri stúpaní sme šli aj popri najvyššie položenej železnici na svete. Po 12-tioch hodinách divokej cesty sme dorazili do Cuzca.

Ubytoval som sa v celkom fajn hoteli, no po ceste mi je dosť zle. Zaspával som s túžbou, aby mi ráno bolo lepšie.

Ráno mi bolo podstatne lepšie, zašiel som na vlakovú stanicu a z tej si kúpil lístkyna Inca Trail na Machu Picchu. Cestou som sa zastavil na veľkom krytom trhu, na ktorom predávali všetko možné aj nemožné. Dal som si čaj z cocy, celkom bol dobrý, listy cocy sú podobné bobkovým listom.  Čaj zabral, začal mi trnúť jazyk a spodná pera, ako keď dostanete u zubára injekciu, ale vyliečil ma z nevoľnosti z nadmorskej výšky.  Za smiešnu sumu som si dal obed – rybu s hranolkami a šalátom.

Na Plaza San Francisco som si ráno odfotil deti pred miestnou školou, boli v červených a modrých uniformách. Pred školou postávali aj dospelí a núkali deťom rôzne „omaľovánky“ a školské potreby.

Nad Cuzcom sú staré zrúcaniny a vykopávky po Inkoch. Inkovia mali tri znaky – kondora, pumu a hada.

Vyšiel som 12 km nad Cuzco k Tambo Machay. Po ceste sa mi naskytol krásny výhľad na Cuczo (nadm. výška 3400 m.n.m.), ktorá leží v údolí a po úbočiach sú postavané tisícky hlinených domčekov, chudobných štvrtí. Zišiel som dole na Puca Pucara. „Zrúcaniny“ po Inkoch – len kamenné múry do výšky 2-3m, na pohľad nič moc extra. Už zaujímavejšie boli Indiánky, ktoré kúsok odtiaľ predávali suveníry – keramické píšťalky, svetre z vlny alpacy,... Pešo som zišiel dole ku Cuzcu. Pri ceste stáli lamy, chcel som sa s jednou odfotiť, nepôsobila moc priateľsky, vraj aj hryzú... Mon Dieu, iné mi už netreba, len si doniesť suvenír v podobe „kúsanca“ od lamy. Okolo políčok majú miestni hlinené múriky, na ktorých sú nasadené kaktusy. Nad najkrajšou pamiatkou Sacsayhuaman som zašiel k miestnej rodink e a urobil si zopár fotiek. Potom som zišiel do mesta. Keďže začalo pršať, zviezol som sa do mesta minibusom. Pochutnával som si aj na mäsku pečenom na bambusovej paličke so zemiakmi. Peru sa mi po tomto dni začalo naozaj veľmi páčiť. Lieky, ktoré som pil proti malárii mali nekonečný rad kontraindikácií, mne teda, našťastie, spôsobili len dosť divné sny.

Ráno som si privstal a uvaril si čaj z cocy, na raňajky som vyrazil na tržnicu, dosýta som sa nejedol a upaľoval som na stanicu, odkiaľ mi šiel vlak na Machu Picchu. Z Cuzca šiel vlak takmer slepačou rýchlosťou asi hodinu, musel sa totiž dostať z údolia na kopec a keďže by to bolo príliš prudké, išiel cik-cakovo. Vychádzali sme cez hlinené predmestia Cuzca, ktoré sú dosť chudobné, za Cuzcom sme vošli do dlhého údolia, v ktorom roľníci pestovali zeleninu, pásol sa dobytok, po stranách bolo vidieť čoraz strmšie zelené hory, nad 4000 m zahalené oblakmi. Na 88 km začína Inka Trail – čo je najznámejší turistický chodník v Južnej Amerike, ide po bývalých chodníkoch Inkskej ríše. Ide o trojdňovú turistiku cez priesmyky až  4200 m.n.m. až po Machu Picchu. Na 102 km som vystúpil v dedinke Aquas Caliente, kde sa ku mne hneď prihrnuli desiatky nadháňačov, ktorí ponúkali ubytovanie. Aquas Caliente sa nachádza 2 km od cesty na Machu Picchu pri rieke, pod obrovskmi strmými kopcami zarastenými bujnou vegetáciou. Ide o dedinku plnú reštaurácií, hotelov, žije plne z turizmu. Bez Machu Picchu by isto ani nebola.

Nad dedinou sa nachádzajú horúce pramene. Išiel som sa pozrieť pod Machu Picchu, stromy sú to posiate broméliami. Strmé kopce a skaly boli impozantné . Pod M.P. sa cesta nahore rozdvojovala, napravo bol chodník a naľavo serpentínová cesta. Z chodníka bežali malí, asi 10-roční chlapci v indiánskom oblečení. V dedine som nakúpil zopár suvenírov, najedol som sa z jedla, ktoré jedli aj domáci, reštaurácie ako v Peru tu ani neboli. Večer som zaľahol a tešil sa na to, čo prinesie nový deň.

Na Machu Picchu lietajú s Aquas Caliente aj helikoptéry, ale tie sú fakt príliš drahé, to že som generál nezaberá, cena je pre mňa privysoká... Zaujímavosťou je, že tu mesiac nemá tvar rožka ako u nás (uberá a priberá), ale tu keď z neho ubúda, tak vyzerá ako smajlík.

Ak som vás inšpiroval a radi by ste Južnú Ameriku navštívili, ponuku aktuálnych akciových ponúk nájdete TU.