India 3. časť - Varanási, cesta do Bharatpuru

Ganga

Ďalším mojím cestovateľským cieľom bolo Varanási. Rikšou som sa nechal zaviezť ku ghátu Dashashwamedh (gháty - schody, ktoré klesajú do Gangy) – ide o jeden z najdôležitejších ghátov. Z opačnej strany Gangy práve vychádzalo slnko.

Ľudia vchádzali do rieky, muži mali okolo pásu kus látky. Modlili sa smerom k slnku, ponárali sa do vody, niektorí vodu aj pili.

Neustále ma otravujú nadháňači a predavači, ponúkajú holenie, masáže hlavy, vozenie sa na loďke, potom mi deti ponúkajú pohľadnice, čaj, kávu, s pribúdajúcim ghátom pribúda aj „sprievodcov“, ktorí mi všetko ukážu a vysvetlia. Najviac zaberá, keď im človek nič nevysvetľuje, ale ignoruje ich. Už viem, čo znamená, keď sa hovorí, že "ich je ako v Indii bohov", by som to upravil – ako v Indii "sprievodcov". Kde sa podela všetka intimita?

Dostal som sa Manikarnika ghátu – čo je hlavný spaľovací a jeden z najstarších ghátov vo Varanási. Kúsok od vody sa nachádzali dve ohrady, v nich horeli 3- 4 ohne, v ktorých pálili mŕtvych. Veľa starých ľudí vo veku 85 - 90- rokov, ktorí cítia, že sa už blíži ich koniec, idú do Varanási počkať na smrť. Bývajú nad spaľovacím ghátom – bez najbližších. Tí bývajú o budovu ďalej. Veria, že ak zomrú pri Gange vo Varanási, pôjdu hneď do nebies.

Na bambusových nosidlách znášajú po schodoch mŕtvych. Ženy sú zahalené do červeného plátna, muži do bieleho a ešte sú prikrytí peknými prikrývkami. Telá najskôr priniesli ku Gange, odkryli im tvár, naliali na ňu trocha vody, telo ponorili do posvätnej Gangy a odniesli na miesto spaľovania. Tam sa postavila z drevených klátov asi 1 m vysoká vrstva, na ktorú sa mŕtvy položil. Na neho uložili ďalšie kláty. Potom okolo ešte 5-krát obišli. Všetky ceremónie robili muži odetí v bielom.

Na pohreboch sa zúčastňovali len muži, ženy boli doma. Plač bol na tomto svätom mieste neprípustný. Pri gháte horel plameň, ktorý už 3 000 rokov nezhasol, Zapálili sa od neho trsy trstiny a priniesli sa k mŕtvemu, 5-krát sa mu nad hlavou krúžilo horiacimi trsmi a potom sa mu položili pod telo. Telo zhorelo asi za 3 hodiny. Pohľad na vytŕčajúce nohy a ruky bol fakt len pre silné žalúdky. Na konci sa zobral krčah vody a poza hlavu sa hodil na popol, kde sa rozbil. Zvyšky tela hodili do rieky. Do Gangy sa hádžu celé nespálené telá:

1)      svätých mužov, tí ktorí posedávali po schodoch, nemali v živote nič, žili sväto. Nemuseli ich páliť, lebo Ganga je bohyňa a oni žili ako bohovia, a keď ich telá hodia do rieky, budú žiť s Gangou ako manželia.

2)      malé deti – ich pokožka je hebká ako kvety, a tie patria do vody, sú čisté

3)      tehotné ženy – sú tiež čisté

4)      chorí na lepru a poštípaní hadom – majú totiž v tele baktérie/jed a tie by sa mohli vzduchom prenášať. 

Pred 200 – 300 rokmi, keď zomrel muž, zapálili zaživa aj manželku. Dosť drsné! Pri večeri som videl, ako sa po Gange plaví mŕtvola... aká romantika.

Prešiel som si  úzke uličky medzi ghatmi. Kravy, ktoré som tu stretol boli také chudé, že by ste im mohli spočítať všetky kostičky. A že posvätné zviera...

Skoro ráno zvonili okolo Gangy zvončeky zvolávajúce k ranným modlitbám. Ganga sa so mnou rozlúčila duchovnými obradmi, hudbou a stovkou plávajúcich svetielok na opačnom brehu. Až mi bolo clivo....

Vlakom som sa presunul do Delhi a z Delhi autobusom do Bharatpuru. V buse bolo málo miesta na sedenia a hrozne v ňom natriasalo. Turbulencie sa môžu ísť schovať niekam... Z busu sa mi ale naskytol zaujímavý výhľad na polia, vodné byvoly, stohy slamy, ktoré vyzerali ako malé domčeky, videl som aj malé domčeky z hliny so slamenou strieškou či vysokú trstinu. Inak dostal som tip, ako v noci bojovať proti komárom – nemusíte vôbec používať repelent, stačí mať tichučko pustený ventilátor, naozaj to zaberá!