FÍNSKO 3. časť - Kuopio, cesta do Juumy, Národný park Oulanka

Kuopio

Pri svojom ďalšom spoznávaní Fínska som sa presunul cca 190 km na severozápad od provincie Savo do Kuopia. Cestu som si skrátil skratkou – cestou 3. triedy. Aj tieto cesty majú celkom slušné, dobrý asfalt, nevyjazdené. Je tu len menej foto-radarov. Značky popri cestách majú so žltým podkladom. U nás je biely. To asi preto, lebo veľkú časť roka je tu sneh a predsa len žltá je výraznejšia. Diaľnice a cesty prvej triedy majú skoro všetky osvetlené. Tiež pre dlhé noci počas zimy. Dorazil som do Kuopia, presnejšie do  južnej časti, strediska Rauhalahti.

Opäť využívam bicykel a okrajovými časťami mesta Kuopio (90 tis.obyvateľov) som sa po 10 km dostal až pod najvyšší kopec na okolí, asi 325 m.n.m. vysoký vrch Puijo. Posledný 1,5 km bolo dosť strmý, ale prekonal som únavu a o chvíľu som bol hore. Na vrchu sa nachádza 75 metrová veža, z ktorej je nádherný výhľad. Vraví sa, že tento panoramatický výhľad na jazerá a lesy predstavuje „národný ideál fínskej krajiny“. Naozaj niektoré smery boli úchvatné, samé jazerá, po nich zalesnené ostrovčeky. Zdola je krajina krásna, ale odtiaľto má človek celkom inú perspektívu. Pod vežou boli 3 skokanské mostíky, všetky aj s umelým povrchom. Mal som šťastie, na tom najväčšom práve trénovali skoky. Tak som mal o zážitok postarané.

Z vrchu som sa spustil do centra Kuopia. Námestie bolo pekné, ale práve mu časť prerábali a nič až také strhujúce tu nebolo. Objavil som zátoku a videl som tam pár opaľujúcich sa ľudí, tak prečo sa neokúpať sa 300 km od severného polárneho kruhu? Voda bola celkom OK, možno do 20 stupňov. V hlbšej vode menej. Ale mne sa aj tak páčilo, bolo to iné ako vylihovanie niekde na pláži.

Do Kuopia som išiel najmä kvôli vyhliadke z výšky na jazerá, a tiež som chcel vyskúšať najväčšiu pôvodnú dymovú saunu na svete Jätkänkämppä (vo Fínsku tu majú všade takéto „geniálne“ názvy, určite si to zapamätám...). Sauna sa nachádza na konci polostrova, v lese, pri jazere. Dymové sauny sú pravé fínske, ide o pôvodné sauny, aké bývali kedysi. Sauna do ktorej sa vojde až 103 ľudí, je vykurovaná drevom a vykuruje sa už 24 hodín pred používaním. Je zmiešaná – chlapi + ženy. V prítmí sauny s rozmermi možno 9x9 metrov sú do U-čka lavice v 4 stupňoch a v strede je tehličkami obložené ohnisko s veľkou vrstvou veľkých drevených žeravých uhlíkov, z ktorých sála poriadne teplo. Sauna je po stenách čierna (keď sa otriete na nesprávne miesto, tak zostanete čierni, od sadzí z dymu z dreva), vzduchom sa šíri jemná dymová vôňa. Tá mi vôbec nevadila, bola dokonca príjemná. Keď som sa už poriadne spotil, vybehol som po móle k jazeru a skočil do studenej vody, zaplával si, oddýchol a párkrát to celé zopakoval. Zavŕšil som to dobrým pivkom na terase s výhľadom na jazero. Parádička!!!

V saune som sa dal do reči s jedným Fínom. Pochádzal z Lahti, chatu mal kúsok od Punkaharju. Manželku mal učiteľku a celé prázdniny trávia na chate. Pýtal sa na Slovensko a bol prekvapený, že máme toľko obyvateľov, čo Fínsko. O Slovákoch nie je toľko počuť, ako o Fínoch. Pýtal som sa na platy, že napr. učitelia zarábajú (asi jeho manželka) 3000 EUR brutto, čo je asi 2000 EUR netto. Ale priemerný plat vo Fínsku je asi 2500 € brutto/1800 € netto. Čakal som, že viac. Ale učitelia sú tu na tom podstatne lepšie. Pri tunajších asi 3-násobných cenách si zhruba vyskakujú asi tak vysoko, ako keď u nás zarobí niekto 600-700 EUR netto. (obedové menu 14 €, nehnuteľnosti aj 5x drahšie ako u nás, služby veľmi drahé... iba nafta a autá sú za podobnú cenu ako u nás...). Bol rád, že som podporil fínsky odpor požičiavať krízou postihnutým krajinám, ako je Španielsko bez dodatočných záruk. Vedel o našom striebre na MS v hokeji. Hoci tento rok si Fíni chutili na medailu, získali len tú „zemiakovú“.

Chválil som mu Fínsko, že je to úžasná krajina. Krásna príroda, čistota, bezpečnosť, poriadok. To mi síce potvrdil, ale že či viem, čo je najhoršie vo Fínsku? Nevedel som. Tma. Tma počas zimy musí byť naozaj deprimujúca. V zime je tu svetlo len pár hodín denne a v severných oblastiach majú tmu neustále, len okolo obeda sa na juhu trošku rozvidnie, ani slnko nevyjde a opäť je tma. Tak to musí byť naozaj deprimujúce. Kdesi som čítal, že vo Fínsku je najviac samovrážd na svete. Asi aj toto je jeden z dôvodov.

Presúvam sa do Laponska k polárnemu kruhu. Čakala ma cesta dlhá asi 500 km. Krajina je síce rovinatá, ale už s miernymi kopčekmi možno do 50-100 metrov. Asi 200 km za Kuopiom postupne obývané oblasti rednú a už prechádzam len cez oblasť nízkych borovicovo – brezových lesov s občasnými jazerami. Usadlosti s 1 - 2 domami sú tu vzdialené od seba desiatky km. Zhodou okolností som 16 hod. šiel za autobusom, ktorý rozvážal zo školy školákov. Meral som to,  najbližší spolužiaci boli od seba 15 a 20 km. A to tiež jeden dom na okraji nekončených lesov a tam vystúpil blonďavý Fínik a cupital domov.

Upozornenia pri ceste ma vystríhajú, že vchádzam do oblasti so sobmi. Vlastne celé severné Fínsko, ktoré je aj časťou nadnárodnej oblasti Laponska, je domovom sobov. Tieto polodivé zvieratá sa rady pasú popri cestách, pretože je tu po okrajoch ciest tráva. Tú nájdu v lese s väčšími ťažkosťami. Každých pár km stretáme malé skupinky sobov, ako sa v pokoji prechádzajú po ceste. Autá im nespôsobujú žiaden stres a vôbec na ne nereagujú. Pre túto „neplachosť“ sú aj nebezpečné pre autá a stávajú sa príčinou častých dopravných nehôd. S protiidúcimi autami si blikáme svetlami, ak chceme upozorniť na sobov, ktoré boli na ceste.

Jediným väčším mestom je tu Kuusamo. Prechádzam aj cez mesto Ruka, ktoré je hlavným lyžiarskym areálom vo Fínsku. Za mestom je malý cca 300 metrový kopček s vysielačom, zjazdovkami a skokanským mostíkom.

Pár kilometrov pod polárnym kruhom je môj cieľ cesty – Národný park Oulanka. A týmto národnom parku vedie slávny turistický chodník Karrhunkierros – Medvedí okruh. Je to jeden z najstarších a najlepších turistických chodníkov vo Fínsku. Aj keď je v názve, že ide o okruh, je to vlastne chodník cez prekrásnu prírodu popri kaňone rieky z polárneho kruhu na severe až do 80 km vzdialenej Ruky na juhu. Ja som zostal stáť v Juume, na mieste, kde je nástupné miesto na Malý medvedí okruh. Je tu malý „kemp“, lepšie povedané zelená plocha pri jazere, pričom si „predlžovačkami“ môžeme natiahnuť elektrinu z drevenej hospodárskej budovy na okraji.

Jednu noc som sa rozhodol prespať v „zálesáckych“ zruboch, ktoré sa nachádzajú pri Karhunkierrose. Sú to drevené zruby s drevenými pričňami na spanie, stolíkom, pieckou, vonku suchým WC, drevom so sekerami a pílou, s nevyhnutným riadom na varenie. Na celej trase ich je možno  10 a stoja tu už desiatky rokov. Zatiaľ ich žiadni vandali nezapálili a nezničili. A tak som zobral ruksak, spacák, karimatku, udicu, jedlo a pitie a vyrazil som. Bol som si ešte kúpiť rybársky lístok. Tu stál na 24 hod. 15 €, tak to bolo OK. Cesta najskôr viedla okolo dravej čistučkej rieky Oulankajoki, ktorá sa vylievala z jazera pri kempe. Rieka mala možno 20 metrov šírku, ale bola hlboká a dravá. Ponad ňu viseli visiace chodníky, po ktorých sa dalo dostať na druhú stranu. Zvolil som si Malý medvedí okruh, ktorý je naozaj okruhom. Síce na papieroch má 12 km, ale tu vo Fínsku všetko riešia vzdušnou čiarou bez ohľadu na nerovnosti terénu. Tak som za  prvé dve hodiny prešiel asi 4 km (podľa mapy), reálne to muselo byť oveľa viac. Chodník viedol cez nízke tundrové lesíky, po drevených chodníčkoch cez močiare, popri jazerách a rieke. K tomu pohľady z výšky do kaňonu s riekou. Naozaj veľmi pekné. Oddych som si spravil pri dvoch zruboch. Prvý Myllikoski bol prevádzkyschopný, bývalý vodný mlyn s miestom pre spanie asi pre 12 ľudí. Asi v 2/3 cesty sa obloha náhle začala zaťahovať a zahrmelo. Najskôr raz a potom viac a viac, dokonca začalo slabo popŕchať. Veľká čierňava sa valila rovno na mňa. Mon Dieu. Ako to pokračovalo sa dozviete v ďalšej časti mojich zápiskov...