FÍNSKO 1. časť – Helsinki, vodný park SAVENA, Punkaharju, Kerimäki

Helsinki

Keby som sa chcel dopraviť do Fínska priamo z Tallinu, je to možné aj loďou, ja som sa však medzičasom vrátil na Slovensko, kde som si ešte zariadil zopár vecí a do Fínska sa presúvam letecky.

Let z Viedne na helsinské letisko Vantaa trval približne 2,5 hodiny, za ten som si stihol aj trošku zdiemnuť.

Jedna zaujímavosť z histórie - na trase Tallin – Štokholm sa 28.9.1994 stala na lodi Estonia najhoršia lodná katastrofa v Európe po 2. svetovej vojne. Niekde uprostred cesty zomrelo 852 cestujúcich, iba 157 sa zachránilo. Bola búrka a vraj zlyhali zámky na vrátach, kadiaľ vchádzajú autá. Pri búrke sa takto dostalo veľa vody dovnútra lode a nešťastie bolo na svete. Loď sa potopila s katastrofálnymi následkami. Stroskotaná loď bola vyhlásená za pamätník a je zakázané akékoľvek priblíženie k vraku. Niekde som však čítal, že to bolo celkom inak. Vraj loď Estonia nelegálne prevážala vojenský materiál zo sovietskej výzbroje a tajné služby sa postarali o jej koniec. O desať rokov po tragédii sa naozaj potvrdila informácia, že sa na trajekte prevážali tajné vojenské technológie.

Fínsko je rozvinutá severská krajina s 5,2 mil. obyvateľov. Susedí s Ruskom, Nórskom a Švédskom. Vo Fínsku sa potuluje polodivým životom, väčšinou na severe v Laponsku, okolo 230 000 sobov. Pre ich ležérny pohyb a nezáujem o autá, či ich klaksóny, zomrie pri autonehodách ročne okolo 4500 kusov týchto zvierat.

Fíni sú „majstri sveta“ v pití kávy. Vypijú najviac kávy na osobu na svete. Až 10 kg kávy na osobu/rok. Oh la la, to už je celkom slušné číslo Kávu dostanete všade a je tu aj veľa kaviarní. Zato však kúpiť si tvrdý alkohol v supermarkete, to sa vám len tak nepodarí. Tvrdý alkohol nad 4,8 % alkoholu možno kúpiť len v štátnom reťazci predajní alkoholu Alko.

Helsinki- hlavné mesto Fínska majú okolo 560 000 obyvateľov. Je to moderné pulzujúce mesto s peknými pamiatkami v okolí prístavu. Keďže parkovanie v centre je zložité a zvyčajne časovo obmedzené na max. 1 hodinu, tak parkujem asi 2 km od centra. Ale to nie je vôbec problém, keďže som si „pribalil“ aj bicykel. Mesto si idem pozrieť z jeho sedla, nastúpil som na najbližší cyklistický chodník a okolo mora som si zamieril do centra.

Helsinki sú ako stvorené pre cyklistov a spoznávať jednotlivé miesta zo sedla bicykla mi tu pripadalo ako výborný nápad, a musím povedať, že to naozaj aj dobrý nápad bol .

Pozrel som si všetko zaujímavé v meste. Najskôr Uspenkého katedrálu typickú svojím vyhotovením z červených tehál, potom prístav s trhom s tradičnými fínskym tovarom (svetre, rukavice, sobie kože, výrobky z parohov apod.), ale aj „fast foody“ s grilovanými či pečenými rybami. Zašiel som aj na Senátne námestie pred veľkolepú Luteránsku katedrálu. Bicykel je úžasná vec, takže neriešim to, že ďalší zaujímavý kostol je asi 3 km odtiaľto, na bicykli po rovinke to nie je problém. Ďalším bol kostol Temppeliaukio, v ktorom som sa chvíľu zdržal. Ide o kostol vytesaný v skale. Má kruhový tvar, do 2/3 výšky sú skaly a až vrchná časť s presvetlenou strechou je ľudským dielom. Úžasná akustika, úžasné prostredie. Tak som tu v myšlienkach filozofoval, teda keby v kostoloch začali ísť s dobou, teda by vytvorili zaujímavé prostredie (ako tu), pridali k tomu pekné spevy, zaujímavé kázania (nie tak staromódne a striktné, ako v minulosti), dali do toho trošku moderného a blízkeho mladým, tak by sa kostoly postupne opäť určite naplnili...

Spustil som sa k západnej strane polostrova a potom na námestie Hietalahti, kde sa konáva tradičný blší trh. Ľudia tu vypredávajú svoje osobné veci, hračky, obuv, oblečenie, elektroniku apod. za zlomkové ceny. Popri pobreží je pekný cyklistický chodník, tak som sa ním priblížil k prístavu. Audi tu robilo nejaké  promo, miestni „blázni“ si mohli skočiť bungee jumping z fakt ozrutánskeho žeriavu, tá výška mohla byť cca 80-100 metrov. Mon Dieu, v živote by ma na to nikto nedostal, hoci zo samotných výšok strach nemám, turbulencie v lietadle tiež znášam pomerne dobre, ale toto už bolo priveľa na môj žalúdok. Ešte som z takej výšky z žeriavu ani nevidel skákať. Po Helsinkách som prešiel na bicykli cca 14 km bez toho, že by som si túto dĺžku nejako špeciálne uvedomil.

Severozápadne od Helsínk sa nachádza vodný park Savena. Ide o vodný park v lesoch, pod malým kopcom, ktorý je v zime aj rekreačným strediskom. Dá sa povedať, že Savena, je taká zmenšená Tatralandia. Keďže som do parku zašiel v pracovný deň, nebol preplnený. Vodný park má dve časti. Vonkajšiu s vonkajšími toboganmi a vnútornú, vyhrievanú. Tobogany (najdlhší mal 140 metrov), bazény a asi 100 metrov dlhý potok, v ktorom sa dalo plávať a šmýkať cez pereje a rôzne víry, proste raj pre deti a priznajme si úprimne, nielen tie . Tí čo sa vyžívajú v „saunovaní“ sa v tomto parku majú takisto na čo tešiť. Rozhodne môžem toto miesto odporučiť, nudiť sa tu nebudete.

Mojím ďalším cieľom je miesto vzdialené asi 350 km severovýchodne. Prechádzam okolo Lahti na Mikeli (zo začiatku tu majú pre mňa vzácnu diaľnicu), potom už miestnymi cestami na Savonlinna až konečne do Punkaharju. Miesto, kde som sa dostal bolo už o pravé Fínsko, ako si ho pamätám z predchádzajúcich návštev. Väčšinou rovinatá panenská krajina, porastená hlbokými lesmi z borovíc, smrekov a najmä briez. Lúky tu nie sú, výnimočne pri dedinách malé políčka s ovsom. A medzi týmito lesmi veľa, veľa jazier. Vo Fínsku je vyše 140 000 jazier, čo je už čo povedať. Väčšinou sú plytké, takže ich ekosystémy sa znečistením môžu rýchle znehodnotiť. Ale Fíni sú poriadkumilovný národ.

Keď človek cestuje takouto krajinou a vidí dedinu, či mestečko, ktoré sa rozprestiera len na vyrúbaných plochách kdesi v divočine, tak je mu úplne jasné, kto je tu pánom. Či človek, alebo príroda. Teraz je príroda milosrdná, ale v zime, keď je tu desiatky stupňov pod nulou, keď slnko vychádza na 3-4 hodiny, tak to je už iný život.

Prišiel som do provincie Savo, kde miestni obyvatelia vraj  patria k najsrdečnejším a najúprimnejším Fínom vôbec. A je to pravda, či v mestách, či obchodoch, všade sú na nás ľudia veľmi príjemní. Páči sa mi tu aj isté priateľstvo a spolupatričnosť vodičov karavanov. Keď sa na ceste stretajú karavany, tak vodiči sa navzájom zdravia mávaním rúk. Milé. Tunajšie jazerá sú poprepájané a dá sa nich presunúť loďami stovky km ďalej.

V Pobaltských republikách, ale aj tu vo Fínsku hádam na každom jednom až dvoch kilometroch majú pri cestách kamery merajúce rýchlosť. Užitočná vec. Keď sú takto nahusto, tak nikomu nenapadne ísť inak, ako je určené. Pokuty sú tu veľké. Odvíjajú sa od výšky platu. Kedysi dostal pokutu za rýchlosť prezident firmy Nokia (Nokia je fínska firmou – čo málokto vie), a keďže jeho príjem je obrovský, tak pokuta bola nejakým percentom z toho a platil vyše 10 000 EUR za rýchlosť! Dúfam, že mne žiadne pokuty domov neprídu.

Idem sa pozrieť do Kerimäki. Je to malá dedinka pri jazere (kde inde samozrejme), kde v roku 1847 postavili najväčší drevený kostol na svete. Zvonku ani tak nevyzeral, ale zvnútra to bola naozaj sila. Všetko z dreva, žiadne kamene, tehly, či betón. Výška najvyššej lode je 27 metrov. Do kostola vojde 3000 ľudí na sedenie a s tými na státie je celková kapacita 5000 miest. A prečo je taký veľký? Ide o evanjelický kostol a vtedajší duchovný sa domnieval, že vo farnosti má 12000 duší a každú nedeľu by mala prísť aspoň polovica z nich. Problém mali vykúriť to, tak bohoslužby sú tu dodnes iba v letnom období. V zime sú bohoslužby v menšej kaplnke pre 300 ľudí.

Pri miestnom kempe chovali aj soby. Nikdy som si nevšimol, aké široké a ploché ratice majú tieto zvieratá. Určite je to preto, aby sa nezabárali do rozmočeného povrchu, a aby sa aj v zime udržali na snehu. Mohutné parohy mali ešte v lyku, pekne chlpaté.