AUSTRÁLIA 3. časť - Melbourne, Adelaide, Ayers Rock

Melbourne je druhé najväčšie mesto Austrálie, má cca 3 mil. obyvateľov. Zaparkoval som pri Queen fruit market. Bolo to najlepšie miesto na nákup ovocia a zeleniny. v Melbourne. Skoro ako krytá Miletička, objavil som tu zatiaľ najlacnejšie banány v Austrálii. Mal som pokazený foťák, tak som veril, že v Melbourne mi to niekto opraví. Opravovňu som našiel, avšak horšie bolo nájsť cestu k tomuto miestu – bolo to totiž v južnej časti mesta.

Musím sa pochváliť, že napriek tomu, že som nemal žiadnu mapu, trafil som na prvýkrát. Pôvodne to chceli opravovať dva dni, „ukecal“ som ich na dve hodiny. Cena za opravu bola celkom vysoká, ale nemal som inú možnosť, ak som nechcel kupovať nový foťák, na čo som vtedy, ako študent fakt nemal.

Hlavnými ulicami v Melbourne sú Elizabeth a Swanston streets. Hlavné vlakové nádražie Flinders Station malo v čase mojej návštevy krásnu budovu, najobľúbenejším miestom na stretávanie boli hodiny pred hlavným vchodom J. Po meste premávali električky.

Z mostu Princess Bridge bol krásny výhľad na Yarra River. na opačnej strane sa nachádzal 100-tis. kriketový štadión, na ktorom sa odohrávalo finále kriketovej ligy v Austrálii. Oproti stojí melbournská koncertná hala, ktorá má strechu akoby z pavučín. Juhovýchodne od centra je oblasť krásnych parkov, botanická záhrada. Všimol som si, že všetky austrálske mestá majú veľa parkov a zelene. Mladí tínedžeri sa bláznia na skateboardovom ihrisku.  Z Melbourne sme sa presunuli smerom na JZ o Princes HWY do Geelongu. Odtiaľ po Great Ocean Road okolo juhoaustrálskeho pobrežia. Sú tam krásne mnohomíľové pláže s obrovskými útesmi nad nimi. Mal som však čo točiť, keď som uvidel značku zákruty spolu s označením dĺžky – 80 km. Mon Dieu! Bola to naozaj divoká cesta, úzka s prudkými stúpaniami, klesaniami, ostrými zákrutami. Mladý a pojašený, som letel ako blázon, lebo som chcel byť čo najskôr pri Dvanástich apoštoloch. Počas cesty mi začala svietiť kontrolka benzínu. Merde, už len to mi chýbalo. Do nasledujúceho mesta to bolo ešte 160 km. Len som tŕpol, aby sme niekde aj s autom nezostali visieť niekde v horách. Našťastie som narazil na starú pumpu s 1 stojanom, bola otvorená a mne padol kameň zo srdca .

K Dvanástim apoštolom sme dorazili podvečer. Boli to nádherné, hádam aj 100 m skaly osamotene vyčnievajúce z mora. Krásne vymodelované útesy. Niektoré skaly boli biele, niektoré žlté. Bolo zamračené, len kdesi na juhu, hádam nad Tasmániou spomedzi mrakov presvitalo pár slnečných lúčov, ktoré padali do vody. Krása.

Ešte sme prešli do Warrnamboolu, a tam sme aj prespali. Navečerali sme sa a dobre si pospali. Som prekvapený, že v tomto 23-tis. meste boli stovky obchodov, reštaurácií, nákupných centier.

Potom sme vyrazili na jeden dlhší úsek našej trasy. Mali sme pred sebou až 2300 km po Ayers Rock. Veľmi som si želal vidieť západ slnka pri Ayers Rock. Vyšli sme po Princes HWY smerom na Adelaide (630 km). Cesta viedla popri pobreží. Bolo vidieť množstvo eukalyptových lesov, veľa fariem, vlastne všade naokolo to bolo samá farma. Nenašli sa tam žiadne neobhospodarované plochy. Pôdu tu však obrábali len v malom množstve, väčšinou šlo o lúky a pasienky, na ktorých bolo vidieť stáda oviec a dobytku. Vedľa ciest sa v eukalyptových lesoch nachádzali často značky upozorňujúce na koaly, ktoré sa budia hlavne v noci a vtedy aj hľadajú potravu. Videl som aj dvoch emu, ale boli plaché, utiekli predo mnou.

Obdivovali sme aj krásny vymletý kaňon, nie veľmi široký, ale mal zaujímavé dno, ktoré bolo pravidelného tvaru asi 2x2 m, akoby ho vysekal človek a nie sama príroda.

Popred auto mi raz prebehla aj echidna, je to niečo medzi dikobrazom a ježom. Má asi 5 kg a cca 45 cm.

Severne od Kingstonu v národnom parku sú veľmi zaujímavé lagúny. Je v nich slaná morská voda, pobrežie však delí lagúny od mora. Keďže je tu však v lete sucho, lagúny vysychajú a zostávajú po nich biele plochy zo soli. Krásne to vyzerá. Soľné jazerá, zelené kríky a pieskové duny v pozadí. Mon Dieu, to je nádhera .

Videl som tabule, ktoré upozorňovali vodičov na kengury, koaly, vtákopysky a vodné vtáctvo. Keďže sme boli v štáte Južná Austrália, bolo treba posunúť si hodinky o 0,5 hod. dozadu. Do hlavného mesta Južnej Austrálie Adelaide sme dorazili podvečer. Je to takmer 950-tis. mesto, žije v ňom 80% obyvateľstva celého štátu. Je však odlišné od Melbourne či Sydney. Je to pokojné mesto bez obrovských výškových budov, cez centrum preteká riečka. Nachádza sa tu kostolík z roku 1867 St. Peter, najväčšie kriketové ihrisko v Austrálii, v centre je park s fontánou. V čase našej návštevy tu sedelo na zemi asi 20-30 pôvodných obyvateľov, boli veľmi tmavej pleti, skoro ako černosi, len rysy tváre mali iné. Pili, boli špinaví, bez práce, akoby sa ani nevedeli zaradiť do spoločnosti. V parku mala svoju konečnú stanicu električka, ktorá mala min. 100 rokov. Zaujímavé je, že ich tu stále nechávajú jazdiť, len ich zrenovujú. Nie sú ani kapacitne veľké, ani extra pohodlné, ale asi je to tu už takou tradíciou. V centre sa nachádza množstvo starých budov, veľmi sa mi tu páčilo. Mesto mi svojim ospalým dojmom pripadalo ako keby malo max. 100 tis. obyvateľov a nie takmer milión. Večer sme sa už presúvali ďalej, mali sme pred sebou ešte dlhú cestu, a to 1600 km do Ayers Rock. Nádrž plním na maximu, pre istotu kupujem aj bandasku s benzínom, lebo si nie som istý, ako sú pumpy  otvorené počas noci. Niekedy vzdialenosť medzi jednotlivými pumpami bola aj 100 -200 km.

Na sever od Adelaide je všetko rovné ako dlaň J. Žiadne kopčeky, len samé pastviny.Len na ohradenie pastvín museli použiť státisíce km pletiva a ostnatých drôtov. Každý jeden až dva kilometre je nejaká farma – prízemná budova so šikmou strechou, 3 – 4 staré autá, karavan, väčšia plechová hospodárska budova, jedna menšia budova. K tomu obyčajne veterný mlyn na čerpanie vody alebo výrobu elektriny. Miestami to vyzerá ako v hororoch J. Slnko zapadalo okolo 20,35 podvečer. Na ľavej strane oranžovo-žlté zore, na pravej ružové oblaky.... Proste krása J(až na tie hororové farmy).

V noci som šoféroval, dokonca som bol natankovať, pumpa bola fakt ako na konci sveta. Platilo sa v bare, kde bol biliardový stôl, urastení austrálski chlapi s veľkými bradami váhou okolo 130 kg J. Po stenách baru boli rozvešané autoznačky z celej Austrálie, všetko bolo štýlovo zariadené, hrala country hudba. Cítil som sa ako na divokom západe J. Čistá divočina, čo sa mi aj potvrdilo, pretože nasledoval asi 50 km úsek cesty, kde boli po cestách samé kengury, stáli na ceste a hľadeli na auto, vôbec neuskakovali. Šoféroval som doslova s očami na stopkách J. Po ceste však bolo aj kopec kengúr, ktoré nemali také šťastie, ako tie, čo so nezrazil ja, keď som si pozrel autá, tak nákladné aj terénne majú vpredu konštrukciu, ktorá im umožňuje prejsť toto zviera bez brzdenia. Mon Dieu, aký masaker.

Cesta z Adelaide do Darwinu má cca 3000 km. Vzhľadom na veľkú vzdialenosť medzi benzínkami si človek naozaj dobre prepočíta, či mu vôbec benzín vystačí. V strede Austrálie nebolo možné ani chytiť žiadne FM vlny, dokonca aj AM boli slabé. Počas noci som skoro zrazil niekoľko líšok, tie doslova nabiehali na svetlá. To isté robili nočné vtáky. Obloha bola taká jasná a číra, akú som dovtedy ešte nevidel. Mliečna dráha bola naozaj mliečnej farby.

Potom som šoférovanie radšej prenechal svojmu spolucestovateľovi. Po ceste sa valili tzv. Road trainy – obrovské nákladiaky premávajúce medzi Adelaide a Darwinom, ktoré za sebou vezú aj tri prívesy. Ráno pozorujem krásny východ slnka, červené zore... Popri ceste sa začali objavovať značku upozorňujúce na dobytok. Zrazu pred nami stojí krava s teľaťom, či polodivé stádo koňov. Popri ceste lietajú veľké kŕdle žlto-bielych papagájov, nalietavajú na cestu, kde sú rozmliaždené plody divorastúcich plodov podobných melónom. Okolo obeda sme už boli pri odbočke na Ayers Rock. Hoci na mape je vyznačená dedina, tak je tu len pumpa, reštaurácia a dva domy. Tak si zoberte, že takúto osadu dávajú do mapy Austrálie. Ešteže tam bola aspoň tá pumpa. Nuž ale nič iné v okruhu 150 km nie je, tak to označili ako dedinu.

Zastavujeme v Yulare, v ktorej je centrum všetkých národných parkov. V supermarketoch sú dvojnásobné ceny, benzín je asi o 40% drahší. Žiaľ, je to daň za jednu z najvýznamnejších pozoruhodností Austrálie - Ayers Rock. Navečer sme šli do národného parku a pohľad a Ayers Rock mi doslova vyrazil dych. Je to obrovský kus kameňa, vysoký 380 m, dlhý asi 3,6 km, červený, stojaci uprostred tisícok km2 roviny ako dlaň. Vrásnená je zvrchu nadol. Má v sebe početné otvory. Je posvätným miestom pôvodných obyvateľov, ktorých tu aj viacerých stretávame. Môžu sa tu pohybovať bez vstupného, ako sami chcú. Všade sú zákazy na predaj alkoholu. Večer sme čakali na západ slnka, ale zamračilo sa, tak z toho, žiaľ, nič nebolo.

Pri Ayers Rock sa nachádza aj múzeum pôvodných obyvateľov. Nemôže sa v ňom fotiť. Bola v ňom však veľmi zaujímavá expozícia, maľby pôvodných obyvateľov, ktoré boli vytvorené rôznofarebnými bodkami a jednoduchými rysmi hadov, jašteríc, ľudských stôp...

Na miesto odkiaľ sa dobre pozoruje západ slnka prichádza veľa domácich, s vínom, šampanským, radi si tu pripíjajú na lepšie časy.

Keďže západ slnka nedopadol práve podľa mojich predstáv, nemohol som si predsa nechať ujsť vidieť aspoň východ. Preto ráno o 5 dávam budíček a poď ho zažiť jednu z najžiadanejších „atrakcií“. Zo všetkých strán sa hrnie kopec ďalších záujemcov. Slnko vyšlo okolo 6. hodiny, najskôr osvietili obláčiky na východe, severe a na západe a potom osivelo majestátne Ayers Rock – až žiarili červenou farbou. Krásny pohľad.

Autom sme sa potom presunul na parkovisko pod chodníkom, na vrchol vedie trošku divoký chodník. Otvorený je do 8.00 hod. ráno, lebo neskôr býva veľmi horúco. V noci pršalo a na vrchu sú početné mláky kontrastujúce so suchou púšťou okolo. Púšť bola však krásna, zakvitla do fialova a do žlta, rástla tu krásna zelená tráva. Výstup trval cca 35 minút. Bolo krásne, ale horúco.

Bol som veľmi prekvapený, keď som na vrchu zo severnej strany uvidel zopár zelených kríkov a trsy trávy. Je veľmi zaujímavé, kde sa tráva dokáže udržať. Za 20 min. som zbehol dole. Píšu, že cesta hore a dole dovedna trvá 2 hodiny. Možno je tento čas smerodajný tak pre tlstých Austrálčanov, mne šikovnému Európanovi sa tu asi podaril rekord J. Vybral som sa pozrieť okolo celého Ayers Rock – cestou s názvom The Base Walk, ktorá má 9,4 km. Najskôr som videl jaskyne, ktoré majú tvar asi 6 m vysokej vymodelovanej prevaľujúcej sa morskej vlny. V menších jaskyniach je množstvo pôvodných skalných malieb. Bolo len ráno a už sa ortuť teplomeru šplhala na 45 stupňov. Videl som množstvo chrobáčikov, húseníc, jašteričku – ktorá mi aj stála modelom a odfotil som si ju celkom zblízka J. Z južnej strany začínajú riedke lesné porasty, stromy kvitnú načerveno. Popri chodníku množstvo poodtŕhaných skál. Ayers Rocks sú krásne, stovkami a tisíckami rokov vetrom a pieskom obrúsené do neuveriteľných guľatých tvarov. Šlo o jednu z najkrajších vecí, akú som kedy mal možnosť zatiaľ v živote vidieť.

Presunuli sme sa k posvätnej hore Kata Tjuta vzdialenej 48 km západne. Z vrchu Ayers Rock som dovidel až do 300 km vzdialenosti – až do západnej Austrálie. Vedú tam však len prašné cesty pre autá 4x4 so špeciálnym povolením. Je to kraj Aboriginalcov. Kata Tjuta má veľkosť 15x5 km. Je vytvorená cca z 50-tich vysokých kamenných útvarov. Urobili sme si tam cca 7 km okruh. Boli tam krásne rozkvitnuté lúky, stovky metrov vysoké skalnaté bralá a obrovské teplo . Veľmi ma zaujalo to, že zatiaľ čo Ayers Rock je vlastne jeden pieskovcový monolit, tak Kata Tjuta je naopak „zlepencom“ všetkého možného. Mon Dieu, ako mohlo niečo také vzniknúť? Nikde som sa o tom nedočítal. 

Ayers Rock není žulový, ale pískovcový monolit a Kata Tjuta je slepenec.

Počas turistiky sme narazili na tri prístrešky, ktoré nám dožičili trochu chládku, pitnej vody (dažďová voda odvádzaná do veľkej nádrže). Popíjali sme dažďovú vodu a bolo nám fajn.

Večer sme šli pozrieť západ slnka na Ayers Rock- pokus číslo dva.  Žiaľ, nevyšiel, opäť toto divadlo prekazili mraky. Večer som ochutnal hamburger s mäsom z kengury, celkom mi chutil, mäso mi pripomínalo hovädzinu. Mali aj mäso z emu, ale to bolo na moje študentskú peňaženku pridrahé. A koniec  koncov, emu chovajú aj u nás, kengury nie.

Počas dňa sme stretli viacero pôvodných obyvateľov, sú  strednej postavy, majú tmavú pokožku a kučeravé čierne vlasy. Zaujímavé boli ženy,  tie mali obrovské bruchá, ovisnuté prsia a nohy úplne chudučké. Ako sa vraví, nohy mali doslova ako „špajdlíky“, sa čudujem, že vôbec udržia ten zvyšok tela .

Pôvodní obyvatelia žijú najmä v centrálnej a severnej Austrálii, v Tasmánii ich vyvraždili. Pôvodní obyvatelia, ktorých sme mali možnosť stretať počas cesty my, boli však moderní, mali autá, nakupovali v nákupných centrách. Jeden pár som si aj odfotil, zavolali však na mňa policajtov, vraj je zakázané ich fotiť. Merde! Mám ja ale šťastie na krásne dovolenkové fotky!