Chorvátska "MHD" alebo Smiech cez slzy

AUTOBUSOVÁ ZASTÁVKA VO VEĽKOM DRVENÍKU

Keď sme mali počas našej tohtoročnej dovolenky v Chorvátsku prvé stretnutie s delegátkou, tak sme informácie o lekároch a lekárňach vpúšťali jedných uchom dovnútra a druhým von. Absolútne sme si nezapamätali, kde najbližšie nájdeme doktora či lekáreň. Vedeli sme len to, že v našom stredisku to nie je. Neviem prečo, ale hneď pri príchode (inokedy sa s tým tak neponáhľam) som si automaticky nahrala delegátkino číslo do mobilu, že keby niečo, a tiež mi mysľou prebehlo, že ho dúfam nikdy nebudem musieť použiť. Delegátka totiž nebola ubytovaná v tom istom stredisku ako my, ale v neďalekom Gradaci.

No opak sa stal pravdou. Prvé dni ubehli relatívne v pokoji, až na jednu porezanú nohu na ostrom kameni, ktorá sa rýchlo zahojila a vypadnutú plombu zo zuba, čo však nebolo také urgentné, aby sme to riešili priamo v Chorvátsku. Už sme sa len smiali na tom, že vari nás všetko zlé obišlo. A predsa nie. Dva dni pred odchodom ma v noci zobudila ukrutná bolesť brucha, keďže trpím chronickou chorobou, ktorá ma „chytí“ tak raz za rok, vedela som, čo je vo veci. Mala som pocit, že si osud už fakt robí z nás srandu, ale bola to krutá realita. Celú noc som prebdela, nemohla uležať, usedieť, ani nič, navštívila som snáď x-krát toaletu – kto aspoň raz v živote zažil zápal močových ciest, vie o čom je reč. Nakoľko som žiadne tabletky so sebou nemala, pretože by ma ani v tom najhoršom sne nenapadlo, že ten „jedenkrát do roka“ bude práve na našej vytúženej dovolenke, vážne som začala premýšľať, že návšteva lekára bude neodkladná. Počas noci som stihla preštudovať všetky papiere poisťovne, kde som sa aj dočítala, že chronické ochorenie vám nikto nepreplatí, v duchu som počítala, koľko mám so sebou vlastne peňazí, koľko tak asi bude lekárske ošetrenie stáť a podobne.

Prvé, čo som ráno urobila bolo, že som volala delegátke, tá mi poradila, že pokiaľ viem, aké lieky približne potrebujem, nebude problém ich zohnať v lekárni. Navyše by som u lekára platila veľké poplatky za vyšetrenie a takto vraj v podstate zaplatím len za lieky. Keby nie pani delegátky, vôbec by som nevedela, že v lekárni zoženiete aj antibiotiká bez predpisu. No nastal jeden dosť závažný problém, ako sa dostať do najbližšej lekárne. Tá sídlila v Gradaci a my sme bývali v Drveniku, čo je cca 10 km od Gradacu.

Vedeli sme, tiež od pani delegátky, že síce chorvátska, ako sme ju my nazvali, MHD premáva dosť často, ale nie veľmi  sa riadi cestovným poriadkom. Bolo mi však už tak zle, že som sa s priateľom vybrala na zastávku a čakali sme, pol hodinu, skoro hodinu a nič, pritom bus mal ísť už dávno. Predtým som si nevedela ani len predstaviť, ako vydržím 10 min. bez toalety, ale bolo mi tak nanič, že som podstúpila aj túto cestu.

Neskôr sa začali na zastávke „zbierať“ aj iní ľudia, boli to takisto Slováci. Nakoniec vysvitlo, že oni idú na celodenný výlet do Dubrovníka. Omylom čakali bus kde nemali, a to bola naša záchrana. Povedali šoférom, čo je vo veci a tí boli natoľko ochotní, že nás odviezli do Gradacu a navyše nás vysadili až tesne nad lekárňou. Lekáreň otvárali až o hodinu, našťastie sme v blízkom zdravotnom stredisku našli aj WC, tak aspoň z maličkej časti úľava. Šli sme sa zatiaľ prejsť po Gradaci, i keď som nemala na prechádzanie ani najmenšiu náladu, ale keďže sa mi nedalo ani usedieť, ani nič, tak sme šli.

O hodinu sme zavítali v lekárni, slečna nám bez najmenších problémov predala antibiotiká a aj vitamíny, hneď som nasadila liečbu no a nastal ďalší problém, ako ísť späť. Ísť pešo neprichádzalo do úvahy, to by som nezvládla. Nevedeli sme ani to, kde je v Gradaci hlavná zastávka, nakoľko nás výletný bus vysadil pomimo nej. Ešteže Chorváti ako tak rozumejú aj po slovensky, spýtali sme sa na cestu a našli zastávku, otázne však bolo, kedy a či vôbec pôjde nejaký autobus. Okolo Biokova sa začali zhusťovať čierne mraky, padli aj prvé kvapky a bolo nepríjemne dusno, čiže ešte aj to počasie nám „prialo“. Na zastávke už boli nejakí ľudia, autobus v nedohľadne a moje nervy úplne v háji. A zrazu sa na zastávke objavil bus a nie hocijaký! Bol to taký, ako u nás zájazdový, čiže vysoký s dvomi telkami. Z busu najskôr vystúpil jeden pán šofér, len informačne sa spýtal, kto kam ide, samozrejme aj nás, hovorím mu – Gornja Vala (tak sa totiž po chorvátsky nazýva Malý Drveník, kde sme boli ubytovaní), ten na mňa pozerá, akoby som sa mu prisnila, že kde to je? Hovorím teda, že Drvenik, no a to ujovi teda zasvietilo, že vlastne kam ideme, že teda v pohode. No na to, že tadiaľ jazdia aj niekoľkokrát denne, tak ma dosť prekvapilo, že nepozná miestny názov. Lístok sa u šoféra, ktorý šoféruje nekupuje, tak sme sa s priateľom usadili, obaja sme ešte stále nechápali, čo sa to okolo nás vlastne deje .

Lístok sme nemali stále zaplatený, a to sme sa pomaly blížili k cieľu. Medzitým tam jeden ujo pri zadných dverách „mával ako na prvého mája“, že chce vystupovať, mala som pocit, že pán vodič sediaci za volantom mal na starosti len samotné šoférovanie a nie to, či niekto chce vystúpiť. Ale tak nakoniec sa ujo dočkal a šofér mu zastavil. Ten druhý šofér chodil medzitým medzi ľuďmi, aj s nimi podebatoval, aj sa teda spýtal kam idú a oni mu zaplatili. Keď došiel po nás, tak sme mu radšej povedali len názov Drvenik, hovoril aj niečo iné, to sme mu však nerozumeli, ale tváril sa pritom veľmi pobavene, tak sme sa usmievali i my, že teda asi to je niečo vtipné

No a potom prišiel okamih, na ktorom sa smejem dodnes. Keďže nevedel sumu, akú máme zaplatiť, tak z vrecka košele vytiahol papier, už asi stokrát zložený a rozložený a z neho vyčítal cenu. Napísanú tam mal 14 kuna, ale mávol rukou a vraví, že 10 kuna. Medzitým nastal aj čas nášho výstupu z busu, tak sme odovzdali peniaze a išli mávať k dverám, aby nám druhý pán šofér nezabudol zastaviť. Z autobusu sme vyšli s úsmevmi na tvárach, a to aj napriek tomu, že dovtedy som mala kvôli zdraviu slzy na krajíčku. Lieky hneď zabrali, v ten deň pršalo, tak som ho preležala v posteli a nemuselo mi byť ľúto, že si neužívam slnka.

Na záver chcem len pripomenúť, že pokiaľ idete na dovolenku s cestovnou kanceláriou, v prípade nepríjemností sa vôbec neostýchajte zavolať vášmu delegátovi či delegátke. Určite vám bude vedieť pomôcť či poradiť. Napriek všetkým peripetiám, ktoré nás počas dovolenkového týždňa v Chorvátsku stretli, môžeme len konštatovať,  že to bola fakt super dovolenka. Ani sme to nemali v pláne, a predsa sme videli aj krásne stredisko Gradac a navyše sme zistili, ako funguje chorvátska „MHD“. Máte aj vy podobné skúsenosti?

Článok je osobným názorom autora blogu (blogera). Spoločnosť CK Malko Polo, s.r.o ako prevádzkovateľ stránky blog.letenky.sk neberie právnu zodpovednosť za správnosť a úplnosť informácií.