Môj prvý...

pohľad z lietadla

Ako klaustrofobik som sa bála tých stiesnených priestorov s nemožnosťou otvoriť okno, s nemožnosťou zastaviť, vystúpiť. Ach, viete si predstaviť moju paniku . Pred odletom som si prezerala fotky Boeingu 737 – 800, skolabujem ešte pred odletom či počas neho? A potom, že nestresujte. Všetky tie rady, ktoré si môžete nájsť na nete mi pripadali totálne smiešne.

Avšak v deň odletu ma zázračne panika prešla, prevýšila ho zvedavosť, očakávanie, radosť z nového, nepoznaného. S odvahou som vstúpila na palubu, dokonca sa mi podarilo v pohode opätovať úsmev letuške. Usádzam sa na svoje miesto, pri okne pred krídlom. Do tváre mi fúka vzduch z klímy, je to OK, toto mi veľmi pomáha, žiadna panika zo stiesnených priestorov neprichádza.

Dokonca vidím pracovníkov letiska ako privážajú kufre a nakladajú ich do lietadla. Kontrolujem či naložia aj tie naše, vidím ich, ako putujú do lietadla, ďalšia úľava...ale poviem vám, zaobchádzanie s batožinou = hrozný pohľad.

Pripútaní naberáme potrebnú vzletovú rýchlosť a niekoľkotonový stroj sa dvíha k oblakom. Úžasný pocit, nevadí mi ani tlak v hlave, hoci s mojim nízkym tlakom riadne pociťujem tlakové zmeny. Zem sa vzďaľuje, nebo približuje, nádhera. Priateľ si hneď v tej chvíli zamiloval štart, vraj sa  cíti ako vo formule.

V pilotnej kabíne sedí PILOTKA, môj prvý let a hneď pilotka. Ktovie či aj tu platí to, čo sa hovorí o ženách za volantom. Jemné obavy prebíja úprimná hrdosť na ženu v pilotnej kabíne. Keď si predstavím, že dvihla stroj zo zeme, že ho ovláda, riadi...som právom hrdá na nežnejšiu populáciu.

Celý let prebieha v poriadku, pod nami sa miestami rozprestierajú oblaky, premýšľam, či takto nejako to vyzerá v nebi  Možno. Pod nami sa míňajú jednotlivé krajiny, polia, lány, hory, lesy, rieky, jazerá...krása... Potom príde na rad pristávanie. Lietadlo klesá, vidím ako sa naše krídla nakláňajú, ako sa menia tlaky...mám pocit že klesáme neustále, že viac sa nedá. Nervózne očakávam, kedy sa už konečne priblížime k pristávacej dráhe, takmer cítim, že sa dotýkame vrcholkov hôr pod nami a stále nič. A potom to príde, cítim, ako sa kolesá dotkli zeme, úplne v pohode, bez akéhokoľvek väčšieho tlaku. Pasažieri tlieskajú, moje srdce sa teší, prekonala som strach, letela som. A normálne už na začiatku som sa tešila na spiatočný let a predstavte si, v kabíne sedela opäť pilotka!

Som hrdá na ženy, ktoré to dokážu, ktoré rušia predsudky o našom zaškatuľkovaní za sporákom.

PS: V ušiach mi nezaľahlo ani keď som nemala žuvačku či cukrík, žiadna panika ma nechytila, skôr radosť. Kiežby bol každý let, ktorý absolvujem taký, ako tieto...

Článok je osobným názorom autora blogu (blogera). Spoločnosť CK Malko Polo, s.r.o ako prevádzkovateľ stránky blog.letenky.sk neberie právnu zodpovednosť za správnosť a úplnosť informácií.