Do Chorvátska vlakom alebo Cesta k moru trochu inak

A tak sme s priateľom vyrazili v ústrety očakávaným aj neočakávaným zážitkom.

Do Chorvátska som vždy cestovala autom alebo autobusom. Keďže nie som veľkým priaznivcom severu a jeho nevyspytateľného počasia, moje cesty s rodinou vždy mierili južnejšie pod Split. Pamätám si ešte časy, kedy diaľnica končila pred Karlovacom a ďalej sme sa morili v neklimatizovanom aute po jadranskej magistrále. Jedno pozitívum to predsa len malo – človek spoznal aj tú odvrátenejšiu stránku chorvátskej krajiny – opustené a rozostrieľané domy pôsobili ako nemí, a predsa nepodplatiteľní svedkovia tragickej vojny. Po dobudovaní diaľnice nás zase čakali nekonečné kolóny, a tak sa človek po príchode na miesto napokon cítil unavený a bez energie. Akoby ani nebol na dovolenke.

Preto som uvítala možnosť skúsiť cestovať do Chorvátska vlakom. Nanešťastie v posledných sezónach neexistovalo priame spojenie zo Slovenska do Splitu, avšak povedali sme si, že prestup vo Viedni a v Záhrebe zvládneme. Na cestu sme sa vydali z Břeclavi. Výhodou lístka City Star je doba jeho platnosti, ktorá je 30 dní od označenia sprievodcom, takže si lístok nekupujete na vopred známy konkrétny dátum, ale úseky v jednotlivých krajinách, ktorými prechádzate, môžete využiť kedykoľvek v danom časovom intervale.

Naša dovolenka teda začala v pekné pondelkové popoludnie. Vyrazili sme Eurocity vlakom smer Viedeň a tešili sa na nové dobrodružstvá. To prvé prišlo nečakane a veľmi skoro... Tesne pred Viedňou vlak náhle zastal. Sprievodca sa prišiel ospravedlniť, že jeden vozeň má zaseknuté brzdy, ktoré sa prehrievajú, a preto musíme počkať, kým znížená teplota automaticky odblokuje systém a my budeme môcť pokračovať v jazde. Náš čas vo Viedni na prestup na rýchlik do Záhrebu však bol len 45 minút...a meškanie trvalo napokon 70. Čo teraz len s nami bude? Ústretoví zamestnanci OBB nás však upokojili a ubytovali gratis vo veľmi peknom hoteli v centre Viedne. A keď už sme sa takto neočakávane ocitli v srdci Viedne, rozhodli sme sa to aj náležite využiť – zavolali sme kamarátom, žijúcim vo Viedni a tí nás vzali na Rauthausplatz, kde sa práve v týchto dňoch konali trhy a hudobné večery. Takže sme napokon videli operné predstavenie v nádhernej atmosfére viedenského letného večera a ochutnali špeciality indickej kuchyne.

Lôžka, ktoré sme mali zabezpečené v nočnom rýchliku zo Záhrebu do Splitu, nám na požiadanie prerezervovali na ďalší deň, a tak sme sa rozhodli do Záhrebu vyraziť už skorším spojom. Ako ľudia „posadnutí zvieratkami“ sme si to v Záhrebe zamierili rovno do zoologickej záhrady. Pravdupovediac, celej ZOO by sa zišla veľká rekonštrukcia a zabezpečenie vyššieho štandardu zvieratám, ktoré žijú v podmienkach, aké boli v našich ZOO možno pred 20 rokmi. Smutný prosiaci maco a preplnená nádrž s ondatrami rozhodne neparia medzi pozitíva tejto ZOO. Navečer sme sa stretli s mojím kamarátom zo študentských čias, rodeným Záhrebčanom, ktorý nás previedol centrom, a keďže mal práve v ten deň narodeniny, ochutnali sme aj zlatisté produkty domáceho pivovaru. Neskoro večer sme nastúpili do nočného rýchlika a spokojne sa uvelebili vo vlastnom kupé s posteľami, umývadlom, zrkadlom, skrinkou aj malým stolčekom. Pri pravidelných uspávajúcich zvukoch vlaku sme napokon na posteliach pohodlne zaspali. Ráno nás pol hodinu pred príchodom do Splitu prebudil sprievodca s ponukou rannej kávy.

Split má jednu veľkú logistickú výhodu – autobusové nádražie, vlaková stanica aj prístav sú prakticky na jednom mieste. Preto sme sa veľmi jednoducho presunuli do prístavu a nasadli na trajekt, ktorý nás odviezol na najjužnejší trvalo osídlený chorvátsky ostrov – Lastovo, ktorý bol cieľom našej cesty.

Keďže sme boli ubytovaní v súkromí, s domácimi sme sa dohodli, že za nevyužitý nocľah nemusíme platiť, ale majiteľke sme predsa len nejakú kompenzáciu nechali. Cestou späť sme si spravili malú odbočku v Slovinsku do Murskej Soboty a odtiaľ do malej dedinky Prosečka Vas, kde sa konalo stretnutie Erasmákov z Vilniusu spojené s medzinárodným futbalovým turnajom. Na kamarátovej farme sme si tak zaspomínali na staré dobré študentské časy, ktoré sme spoločne strávili v mrazivej Litve. Bolo to akoby sa čas vrátil o dva a pol roka späť a nič sa odvtedy nezmenilo. Pre takéto okamihy sa skutočne oplatí žiť.

Cesty sú naozaj nevyspytateľné, vďaka poruche vlaku, ktorá nás najskôr nahnevala, sme sa stretli s priateľmi vo Viedni a Záhrebe a načerpali aspoň sčasti atmosféru dvoch nepochybne čarovných miest. Kto by to bol pred cestou povedal? A ten jeden stratený deň pri mori sme bez problémov oželeli.

P.S.: Tento rok plánujeme náš výlet do Chorvátska zopakovať, avšak neplánované zastávky nám už nehrozia – priame spojenie Praha – Split cez Bratislavu a Budapešť už je totiž na svete. A nás to v kútiku duše aj trochu mrzí...

Článok je osobným názorom autora blogu (blogera). Spoločnosť CK Malko Polo, s.r.o ako prevádzkovateľ stránky blog.letenky.sk neberie právnu zodpovednosť za správnosť a úplnosť informácií.