[ Miška]

Vždy som mala rada aktívny štýl života, preto som sa už od ranej mladosti venovala tenisu, karate a ako huslistka vo folklórnom súbore Kopaničiar som mala možnosť navštíviť mnoho krajín. Keď som sa počas štúdia na vysokej škole rozhodla odísť na študijný pobyt do, v našich podmienkach tak trochu neprávom zaznávanej, východnej Európy, naskytla sa mi jedinečná možnosť spoznať tento kút sveta. Milujem prírodu a šport a v súčasnosti sa najviac venujem cykloturistike a na bicykli spoznávam krásne kúty bývalého Československa.

Na návšteve u posledného diktátora Európy alebo Cesta v čase za milión

Pridané: 01.07.2013 | Prečítané 3236 x

V rámci výmenného študijného pobytu Erasmus vo Vilniuse sa nám s priateľmi naskytla skvelá príležitosť navštíviť mesto údajne posledného európskeho diktátora – Minsk. Doba pobytu vyšla práve na 65. výročie skončenia 2. svetovej vojny - všetko nasvedčovalo tomu, že sa schyľuje k veľkému dobrodružstvu.

Výlet takmer ohrozili finančné záležitosti – víza do Bieloruska boli pre Slovákov takmer dvojnásobne drahé, ako pre kamarátov z iných krajín – pán Lukašenko nás zrejme nemá príliš v láske, možno od niektorého z hokejových zápasov na majstrovstvách sveta... Bielorusi sú národ podnikavý, keďže hotely v meste zdvihli ceny počas osláv na dvojnásobok oproti štandardu. Povedala som si však, že sa radšej uskromním po inej stránke a do tohto zážitku predsa len zainvestujem.

Keď už boli „štemple“ v pase vybavené, nasadli sme vo Vilniuse na vlak a vybrali sa na skoro 200 km dlhú túru. Máme medzi sebou aj „hrdinu“ – Španiel Alejandro už raz Bielorusko navštívil, a keďže pri kolotoči večierkov akosi prešvihol o deň dĺžku pobytu, na ktorú mal víza, skončil na 24 hodín v bieloruskom väzení –síce ho tam okradli, ale s úsmevom tvrdí, že sa zato zoznámil s nádhernou „bacharkou“ Irinou...

Na nádraží v Minsku sa zo mňa znenazdajky stal milionár – zamenila som si litovské litasy za bieloruské ruble (pre porovnanie: 1 € je približne 10 000 bieloruských rubľov). Po príchode do hotela, kam sme sa prepravili metrom rovno pred vchod, ma zaujal program v televízii, ktorú sme si zapli ako „podmaz“ pri vybaľovaní. Prvý kanál – Lukašenko s vyslúžilými generálmi, druhý kanál – Lukašenko s mladými futbalistami, tretí kanál – Lukašenko na prednáške, štvrtý kanál – No počkaj zajac! Už som sa bála, že iného "herca" ako Lukašenka v Bielorusku nepoznajú a tu sa vynorí stará známa dvojica komikov nášho detstva smiley.

Bol 8.máj, v Európe považovaný za Deň víťazstva nad fašizmom – na východ od nás sa však koniec vojny oslavuje až o deň neskôr, prípravy preto práve vrcholili. Celé mesto vyzdobené bieloruskými národnými farbami – červenou a zelenou, výškové budovy pokryté látkou potlačenou obrovskými 65-kami, v meste kopa starých pánov v uniformách s neuveriteľným množstvom vyznamenaní nesúcich kufre, robotníci ešte narýchlo farbiaci poklopy na kanáloch dostrieborna. A my hor sa z dnes už neslávne známej stanice Oktoberskaja (o rok na to tu pri teroristickom útoku zahynulo 14 ľudí) rovno pred Lukašenkov palác. Fotoaparáty vytiahnuté, keď tu zrazu kde sa vzal, tu sa vzal, rovno predo mnou stál nie príliš prívetivo vyzerajúci ozbrojený pán: „No photos!“ Poslúchla som, ale tú jednu, čo sa mi podarilo cvaknúť, mi už nevzal wink.

Minsk na mňa zapôsobil zvláštnym spôsobom. Na jednej strane skutočne nepekná betónová vyslovene úžitková architektúra, akú poznáme aj my z čias socializmu a na druhej strane – mesto plné zelene dýchajúce pohodou a uvoľnenosťou. Pred kostolom v centre sme stretli svadbu – svadobčania neváhali a hneď nás s radosťou počastovali citrónovou vodkou. Ваша здароўе! (alebo na zdravie po bielorusky)

Večer sme sa z hotela vybrali na prechádzku okrajovou časťou mesta. Bolo nádherne teplo a všetkých nás opantala nostalgická nálada. „To je kao u Istri!“ (To je ako na Istrii) rozplýval sa kamarát Krešo zo Záhrebu.

Na druhý deň sme sa prebudili do zamračeného rána. Museli sme vstávať skoro, ak sme chceli vidieť slávnostnú procesiu v centre. Pred areálom s prísnymi bezpečnostnými kontrolami sa tlačia davy ľudí. Vedľa mňa sa predierajú tetušky s červenými karafiátmi a presviedčajú kontrolujúcich policajtov, že ony musia ísť prvé, lebo idú na tribúnu za Lukašenkom. Nemilosrdne sa z kabeliek vyhadzuje všetko, čo by len trochu mohlo znamenať hrozbu – kvapky do očí, lesky na pery, riasenky. Keď prišiel rad konečne na mňa, zadunela strašná rana. Myklo ma, ale policajtka sa len usmiala – vraj už začala „paráda“ slávnostným odpálením z dela.

K procesii sme sa snažili dostať čo najbližšie – s vypätím všetkých síl sme naťahovali krky, keď sme to zbadali: obrovská kolóna tankov, obrnených transportérov, rakiet. Za nimi peší vojaci, nosiči s obrovskou bieloruskou zástavou, ženy s maketami obilných klasov, hasiči, deti s basketbalovými loptami, karatisti a ďalšie zástupy reprezentujúce rôznorodé skupiny bieloruského obyvateľstva. Nad hlavami presvišťali stíhačky zanechávajúce za sebou zelenočervený pás. Všetko za tónov dychovej hudby hrajúcej rázny pochod. Všade kopa červených hviezd vnášajúca oslnivý lesk do pochmúrneho dňa. Asi takto podobne vyzerali kedysi prvomájové oslavy. Cítila som sa akoby som nasadla do stroja času a presunula sa o pár desaťročí dozadu. 

Po procesii zavládla všeobecná dobrá nálada, počuť harmoniku hrať bieloruské piesne, stretáme usmiate babičky v šatkách, veteránov v uniformách. Podobnú atmosféru u nás vidieť snáď už len na folklórnych festivaloch.

Odchádzame z Minsku so zvláštnym pokojom a zároveň plní eufórie. Spoza okna vlaku pozorujem bieloruský vidiek, ktorý na mňa pôsobí neskutočne romanticky – svieža zeleň, malebné domčeky, pasúce sa stáda – nádhera! O chvíľu sa rozbehne kartová hra Kto som? Keď sa nás mladý Bielorus spýta, či sa môže pripojiť, až ma zamrazí – opakuje sa scenár ako vystrihnutý z Tarantinových Nehanebných bastardov. Dúfam, že nedopadneme ako v tom filme! Na hraniciach prichádza postarší colník tváriaci sa až príliš podozrivo milo. Dá sa do reči s našimi Poľkami, žartuje, takmer flirtuje...keď v tom ich požiada o prehliadku batožiny – hľadá cigarety. Našťastie nič nepašujú, takže sa všetci živí, zdraví a plní nádherných zážitkov vraciame do EÚ. Keby ale tak bol otvoril ten Alejandrov batoh...

Článok je osobným názorom autora blogu (blogera). Spoločnosť CK Malko Polo, s.r.o ako prevádzkovateľ stránky blog.letenky.sk neberie právnu zodpovednosť za správnosť a úplnosť informácií.

© 1998-2014. Všetky práva vyhradené.