Do Bulharska naslepo :)

Po dlhodobom pátraní sme sa rozhodli pre Bulharsko. Keďže sme obaja „fajnoví“, veľmi tu zavážil najmä fakt, že sú tam pieskové, nie kamienkové, pláže. V tomto blogu by som sa skôr zamerala na výhody a nevýhody cestovania na vlastnú päsť bez cestovnej kancelárie, to, že nám tam bolo skvele, nie je až také čitateľsky zaujímavé :).

Cestujeme na vlastnú päsť

Do tejto destinácie sa v tomto prípade viac oplatilo zakúpiť si zvlášť letenku a zvlášť ubytovanie. Keďže takmer denne vyhľadávam najvýhodnejšie letenky pre našich klientov do celého sveta, našla som aj pre nás veľmi atraktívnu ponuku priameho letu z Bratislavy do Burgasu. Tieto lety premávali v letných mesiacoch a patrili k tým najobľúbenejším. K tomu sme si zvlášť zabezpečili ubytovanie v hoteli na celý týždeň.

Hotel bol hneď pri pláži, dostali sme tiež izbu s balkónom a výhľadom na more. Vopred sme si zisťovali spôsob dopravy z letiska do nášho cieľa, ktorým bolo Primorsko. Na internetových portáloch sme sa teda dočítali, akou linkou sa dostať z letiska na autobusovú stanicu, a tiež z autobusovej stanice do Primorska. Ale keď tá situácia po prílete skutočne nastala, bolo všetko trošku inak.

Po prílete sme boli mierne dezorientovaní, predsa len, keď ste prvýkrát niekde na cudzom letisku, nie je to žiadna sláva, ale stanovisko MHD sme bez väčších problémov našli. Čo je zaujímavé, v bulharskej MHD neplatíte cestovné u šoféra ani cez čipové karty, ale každý jeden autobus má okrem šoféra aj vlastného sprievodcu, ktorý ku každému príde a zinkasuje ho. Cesta touto MHD od letiska na autobusovú stanicu trvala asi pol hodiny, počas ktorej doslova autobus prejde z jedného konca mesta na druhý. Po príchode na autobusovú stanicu však nastal už väčší problém. Stanica je pomerne neprehľadná, nápisom na ceduliach v azbuke sme veľmi nerozumeli a v latinke nič z napísaného nepripomínalo Primorsko.

Ako náhodou sme však objavili jeden mikrobus, ktorému za oknom visela tabuľka v azbuke, ktorá by mohla po našom znamenať Primorsko. Keď sme sa šoféra spýtali, či ozaj ide tam, kam chceme a odpoveď znela „da“, tak sme hneď nabehli dnu. Zrejme sme tým vzbudili u ostatných cestujúcich čakajúcich vonku mierne pobúrenie, keďže im šofér nakladal batožinu zozadu do kufra, ale nakoniec sme sa všetci zmestili.

Počas jazdy sme sa cítili ako v Indii, aj keď sme v nej nikdy neboli. Predstavte si mikrobus, kde je možno 20 miest, kompletne natlačených na sebe. K tomu spod sedadiel šofér vytiahol akési dosky, aby aj z miesta, ktoré by malo slúžiť ako ulička, urobí 4 ďalšie miesta. Nemáte pocit, že sedíte v mikrobuse, ale v miniatúrnej kinosále, len s rozdielom, že vpredu nie je žiadne plátno a cez tie hlavy pred vami nevidíte ani na cestu pred sebou.

Keby ste chceli počas jazdy vstať a ísť sa napríklad niečo spýtať šoféra, tak nie je šanca. Okolo samí tmavší (nie v zlom) cestujúci, rozprávajúci veľmi rýchlo a čudne, chýbajúce okná, takže tá hodina jazdy v prievane by citlivým povahám asi veľmi nevyhovovala. Celú cestu chrčiace rádio, ktoré ma skutočne vytáčalo, nám na nálade nepridalo. Peniaze za cestu od nás šofér pýtal až pri vystupovaní z autobusu, čo je v autobusovej doprave podľa môjho názoru pomerne riskantné :).

Keď sme sa dostali do vytúženého Primorska, vystúpili sme na oveľa menšej stanici. Nasledoval už len jediný bod programu, a to nájsť hotel. Keďže sme nemali ani potuchy, kde sme, vybrali sme sa rovno za nosom s tým, že „veď niekam sa dostaneme“. Po pol hodine chodenia po priamom slnku za 35°C horúčavy ma už chytilo zúfalstvo. Keď sme konečne náš hotel objavili, prestali sme sa hádať :) a od tej doby už bolo všetko dobré

Čo sa týka služieb počas pobytu, nemali sme žiadne negatívne skúsenosti. Jeden týždeň v roku sme si dopriali ten luxus stravovať sa v miestnych reštauráciách, čo vyjde oveľa lacnejšie ako u nás.

Takmer všetky reštaurácie mali svoje menu aj v českom, prípadne slovenskom jazyku, keďže drvivá väčšina turistov boli Česi alebo Slováci. Takisto s Bulharmi sme sa bez problémov dohovorili aj po slovensky. S angličtinou u nich človek veľmi nepochodil.

Cestou späť sme sa museli opäť dostať na autobusovú stanicu. V tomto prípade sme si však museli zakúpiť lístok vopred, nie u šoféra, ako sa to zvykne u nás, ale v budove na stanici. Tu má každá destinácia svoje vlastné okienko, ako na pošte. Potom sa pri vstupe do autobusu preukážete lístkom a keď sú všetci nastúpení, šofér ešte vstane a ku každému príde osobitne, aby mu lístok pretrhol, ako v divadle.

Následne nás čakal labyrint autobusovej stanice v Burgase, kde sme našli MHD stanovisko a počkali si na linku na letisko. Nevýhodou v tomto prípade bolo, že sme hotel museli opustiť do 10:00 a odlet sme mali až o 19:00. Na letisko sme teda prišli asi 5 hodín pred odletom, takže sme museli čakať.

Po prílete na Slovensko nám ušiel vlak, takže sme ešte v Bratislave ďalšie 4 hodiny čakali na ďalší. Zladiť časy takejto kombinovanej dopravy, pokiaľ nemáte ešte vlastné „približovadlo“, je, ako sme zistili, dosť problematické.

V konečnom dôsledku cesta na dovolenku bez cestovnej kancelárie nie je, aj napriek niekoľkým menším problémom, až taká komplikovaná. Už teraz sa rozhodujeme, kam sa vyberieme o rok. Ak máte aj vy chuť, vycestovať niekam na vlastnú päsť, letenky aj ubytovanie nájdete na portáli.

Článok je osobným názorom autora blogu (blogera). Spoločnosť CK Malko Polo, s.r.o ako prevádzkovateľ stránky blog.letenky.sk neberie právnu zodpovednosť za správnosť a úplnosť informácií.