Nórsko - 3. časť Olden, ľadovec Briksadlebreen, RØROS, Nordland

zvyšky ľadu z ulomeného ľadovca

Začína nám už tretí týždeň nášho cestovania. Zatiaľ nám robí trošku problémy iba počasie, ale všetko ostatné je OK. V podstate sme napriek nepriazni počasia posledných dní stihli vidieť všetko, čo sme mali naplánované. Doslova do bodky podľa plánu. Až teraz začíname meniť plány podľa aktuálneho počasia a hlavne predpovede na ďalšie dni. V nedeľu má byť pekne, tak sme sa rozhodli ukončiť pobyt vo Flore. Sobota bola presne taká, akú predpovedali. Upršaná. Okolo 11.00 hod. sme vyrazili z kempu a vydali sa smerom k severnej časti ľadovca Jostedalsbreen. Cesta bola zo začiatku v pohode – dvojprúdová, potom sa to zmenilo na jednoprúdovú, ale nebola veľká premávka, tak sme sa nejako s protiidúcimi autami povyhýbali. Priemerná rýchlosť na cestách 1.  -2. triedy nám vychádza okolo 50 km/ hod. Osobné autá chodia však rovnako rýchlo.

(Keď sme šli cez priesmyk cca. 600 m.n.m., bolo tam iba +5 C, nachádzalo sa tam zimné lyžiarske stredisko. Pripadá mi celkom humorné, že tu väčšina lyžiarskych stredísk máva nadmorskú výšku 300-800 m.n.m. Je tu chladno a stačí to na dlhodobo dobré lyžiarske podmienky. Lyžiarske strediská sa tu však môžu schovať pred vybudovanými alpskými strediskami. Tu nie je až tak populárne klasické lyžovanie, ako bežkovanie. Takmer za každou dedinou majú pre bežkárov vybudované skvelé bežecké trate, ktoré sú navyše aj osvetlené. V zime je tu svetlo iba niekoľko hodín denne, tak to riešia osvetlením).

Po cca. 4 hod. jazdy sa nám podarilo doraziť do dedinky Olden, ktorá sa nachádza ihneď pri jednom z ramien fjordu uprostred zasnežených hôr. Zopár domov, škola, 2 obchody. Kemp sme našli priamo pri vode, krásny rovinatý trávnik.

Navečer sme sa vybrali na prechádzku po dedine. Síce prší, ale už nám to prestáva vadiť, zvykáme si. Ideme okolo obchodov, ale sú už zatvorené. Zaujímavé je to, že na dverách vôbec neuvádzajú otváracie hodiny. Asi je to pre Nórov jasné. Obchody bývajú otvorene cca od 9.00. hod.. do 20.00 - 22.00 hod., v sobotu do 16.hod, v nedeľu zatvorené.

Prekvapilo nás, že tovar nechávajú pred obchodmi vyložený aj po zatvorení .Bol tam tovar aj s cenovkami, takže sme si pozreli, čo a v akej hodnote by bolo u nás do pár hodín rozkradnuté. Neboli to síce nejako extra drahé veci – cca do 15 €, ale i tak by som rád videl, keby to u nás niekto nechal pred osamoteným obchodom na 2 dni, čo by tam zostalo...

Večer a v noci opäť leje a neverím tomu, že by sa mala nedeľná predpoveď na dobré počasie aj splniť.

16.deň – 22.6.2008 – nedeľa                                               ľadovec BRIKSADLBREEN

Ráno sa stala neuveriteľná vec. Zobudil som sa a cez strešné okno som videl modrú oblohu a svietiace slniečko. Nechápeme, ale ihneď budíme deti, raňajkujeme a vyrážame do hôr, aby nám to počasie vydržalo. Pekné počasie predpovedali totiž iba doobeda.

Sme v severnej časti ľadovca Jostedalsbreen, ktorý je našim dnešným cieľom. Jostedalsbreen je najväčší pevninský európsky ľadovec so svojimi 487 km². Taktiež má najväčšiu hrúbku ľadu – až do 400 m. Leží v nadmorských výškach nad 1000 m.n.m, kam sa bežný človek ťažko dostane, ale vo viacerých údoliach zbiehajú dolu splazy z ľadovca. Tak je to aj pri ľadovcovom jazyku Briksdalsbreen, kam ľad dosahuje až nadmorskú výšku 349 m.n.m. Úžasné. Po ceste sme prechádzali okolo jazier, na hladinách ktorých sa odrážali sťaby v zrkadle včera čerstvo zasnežené vrcholky okolitých skalnatých hôr. Nádhera.

Na konci 23 km dlhej doliny bola odbočka do kopca smerom k Briksdalsbreenu. Slnko svietilo, konečne sme mali opäť krátke tričká, veď bolo 14°C. Kubko je výborný turista, všetkých nás predbiehal. Leuške sa dlho nechcelo šliapať do kopca. Nožičky ju rozbolievali priamoúmerne k tomu, ako dlho pozerala na prázdne nosidlo na mojom chrbte. Tak sme ju naložili a o chvíľu ma už spoza chrbta riadila, kam mám ísť.

Turistický chodník sa sem-tam stretal s cestičkou, po ktorej vyvážali pohodlných turistov (väčšinou Japoncov) na vozidlách, ktoré sa podobali autíčkam na golfových ihriskách. Hore sme sa dostali do blízkosti ľadovca, pod ktorým bolo asi 1 km ľadovcové jazero. Na ňom plávali zvyšky ľadu z ulomeného ľadovca. Briksdalsbreen sa ťahal od jazera cez roklinu až vysoko do hôr.

Jakubko sa veľmi tešil, že konečne postavíme snehuliaka – aj rukavice si preto zobral – a bol veľmi smutný, keď sme mu asi 300 m od ľadovca zakázali ísť ďalej, lebo tam už bol zákaz upozorňujúci na odtŕhajúci sa ľad a kamene. A naozaj, boli sme aj svedkom toho, ako teplom odtrhol kus ľadovca ako niekoľko nákladných áut. Ako padá dolu, tak sa porozbíjal a dolu z neho zostala už len ľadová triešť. Neviem si predstaviť, ako tu robia tie ľadovcové túry priamo do ľadovca, keď to môže na človeka spadnúť z hociktorej strany.

Kubkov smútok bol veľký, tak som mu nakoniec na breh vyvliekol poriadny kus ľadu z jazera. Prsty mi skoro odpadli, čo som ich mal studené. Ale Kubko bol aspoň spokojný.

Začal fúkať poriadny vietor a počasie sa zhoršovalo, tak sme sa pobrali dolu. Fúkalo tak, že Leuškiných 13 kg nerobilo vetrisku problém a mohli sme si ju púšťať na špagátiku ako šarkana.

Malí sa v kempe trocha prespali a vyrazili sme ešte na bicykloch po okolí. Kúsok od kempu sme videli krásnu víkendovú chatku priamo pri vode, kde domáci chytali ryby – a darilo sa im. Len sme nevideli, na čo chytajú, čo bol celý náš rybársky problém.

Ihneď sme s Kubkom šli pre udice a mastili naspäť. Skúšali sme všetko možné – blyskáče, rybičky, dokonca aj cesto. A ani ťuk. A susedia zatiaľ vytiahli 3 ryby. Ale boli to humanisti. Ryby vytiahli na breh, odfotili a pustili. Pravdaže, aj my keby sme chytili, tiež by sme odfotili - a šup ju na pekáč. Nešlo mi do hlavy, prečo oni majú úspech a my nie. Videl som len, že chytajú "na ťažko". Návnadu hodili do vody a už len čakali, kedy im začne trhať s udicou. A rybu už aj ťahali. To ale na umelú návnadu nemôže tak fungovať! A tam bol pes zakopaný. Nahadzovali živé/mŕtve (?) malé rybičky a dravé ryby ich zožrali aj s háčikom a chytali sa tak samé. Lenže my sme rybičky nemali, tak sme sa pred 21.30 pobrali späť do karavanu spať. Je dosť chladno, čo má za následok zvýšenú spotrebu zásob domácej slivovice .

... dnes sme na vodopádoch stretli pomerne veľa Indov. To isté bolo aj na predchádzajúcich miestach. Je to celkom pre nás prekvapujúce zistenie, že okrem už klasických Japoncov začínajú vo veľkom cestovať aj bohatí Indovia.

17.deň – 23.6.2008 – pondelok                                           presun do RØROSU

Na ráno boli dve alternatívy. Ak by bolo pekne, tak ideme na Geirangerfjord – asi na najkrajší fjord v Nórsku. Ak bude škaredo, tak ideme na sever a zastavíme sa po ceste v Rorose. Šli sme do Rorosu. Z kempu sme sa okolo fjordu vyštverali serpentínami až do výšky nad 1000 m.n.m. Prechádzali sme okolo letného lyžiarskeho strediska na ľadovci. Všade v priesmyku mimo ľadovca sú tu ešte veľké polia snehu a vôbec to tu nepripadá na koniec júna. Tu hore už nie sú žiadne stromy, ani plazivé vŕby, len machy a lišajníky.

50 km dlhou pozvoľne klesajúcou cestou sme sa dostali až do dedinky Lom. S manželkou spomíname na obdobie spred 9 rokov, kedy sme sa tu dávali na zájazde dokopy, a práve v dedinke Skjak sme aj raftovali. Rieka bola teraz po dažďoch naozaj nebezpečná a vyzerala hrozivo. Rafting iba pre silnejšie nátury a pre tých, ktorí nevedia, čo ich čaká.

V prekrásnej dedinke Lom stojí známy drevený kostolík Lom Stavkyrkje, ktorý patrí k najkrajším svojho druhu v Nórsku. Kostol, ktorý sa dodnes používa, bol postavený v roku 1170. Urobili sme si tu krátku fotopauzu a ťahali ďalej. V Dombase sme si navarili v karavane večeru, dokúpili zemiaky a fičali preč.

Nad Dombasom sa nachádza nádherný národný park Dovrefjell-Sunndalsfjella. NP je s rozlohou 4367 km2 najväčším súvislým chráneným územím v Nórsku, s najvyššími horami okolo 2286 m² Táto rozľahlá, Pomerne rovná, náhorná plošina je vhodným domovom pre polárne líšky, soby, rosomáky a pižmone.

Pozeral som hlavne, či neuvidíme pižmone, ale videli sme akurátne tak vypchatého v múzeu v Dombase. Pižmone sú veľmi vzácne, patria do čeľade turovitých, ale podobajú sa najskôr na chlpaté zubry. Vážia 200-450 kg, žijú v Grónsku, Kanade a na Aljaške. Tu v Nórsku žili kedysi, ale boli vyhubené ľuďmi. Po 2. sv. vojne tu bolo z Grónska vysadených 23 pižmoňov. Pomerne sa im tu darí, teraz ich je okolo 80 ks.

Zaujímavosťou je, že jediným predátorom pižmoňov je vlk. Voči vlkovi sa chránia tak, že býky utvoria kruh a rohami môžu rozpárať útočiacich vlkov. Vo vnútri kruhu zatiaľ stoja samice a mláďatá. Ak sú pižmone nahnevané, tak fučia a rýchlosťou 60 km/hod zoberú so sebou všetko, čo im stojí v ceste.

Okolo 19.30. sme dorazili do Rorosu. Na okraji sme našli kemp, kde sa malí povozili na šmýkačkách a drevenom kolotoči. Pred nadchádzajúcou Svätojánskou nocou na mnohých miesta okolo Rorosu horia veľké vatry.

... v Nórsku je obrovskou módou trampolína. Tuším v každej rodine, kde majú deti, tak stojí pred domom trampolína. Na bazény to tu veľmi nie je, tak majú takúto zábavu.

18.deň – 24.6.2008 – utorok                                                           RØROS

Ráno bola riadna kosa 5°C. Sme v nadmorskej výške asi 550 m.n.m. a aj to sa poriadne podpísalo pod nízku teplotu. Sem tam svieti slniečko, sem tam prepŕcha. Pozeral som miestne noviny a v celom Nórsku hlásia polooblačno s prehánkami. Úplný sever je daždivý. Zaujímavé je  to, že najteplejšie je hore v Laponsku asi 700 km severne za polárnym kruhom. Je tam dokonca teplejšie, ako v v južnom Nórsku. Darmo, počasie je tu nevyspytateľné.

Cestu na bicykli do mesta zavrhujeme a ideme autom a potom pešo.

Kúzelné mesto RØROS je skvostom zapísaným v zozname svetového dedičstva UNESCO. Od 16. storočia sa tu až do roku 1977 ťažila meď. Bolo to presne 333 rokov. Najskôr sme šli do historického centra mesta, ktoré lemujú pôvodné drevené domčeky, ktoré sú takmer všetky chránené. Pozreli sme si aj miestny luteránsky kostol, ktorý patri s 1670 miestami na sedenie k najväčším kostolom v Nórsku. Dala ho postaviť a dlho ho aj vlastnila ťažobná spoločnosť.

Kúsok od kostola smerom k rieke stáli pôvodné drevené domčeky baníkov.

Pri rieke stálo banské múzeum, ktoré sa malým veľmi páčilo (a nám tiež). Nádherné boli funkčné modely baní a hút vodný alebo konský pohon. Pekné boli aj modely baníkov pod zemou. Z boku boli urobené malé otvory, cez ktoré sa dalo pozerať dnu.

Vonku za riekou sú veľké hromady strusky, ktoré sú tiež chránené. V tomto meste sa natáčalo veľa filmov. Meď sa tu prestala ťažiť v roku 1977 pre bankrot ťažobnej spoločnosti.

Doplnili sme si zásoby vody, lebo chceme prespať v noci niekde na divoko mimo kempu. Budeme ťahať autom, koľko sa bude dať a koľko vydržíme. Ideme na Lofoty, prístav Bodo je 850 km. Prešli sme okolo Trondheimu, kde sme po dlhej dobe zažili niekoľko km 4-prúdovej cesty a povolenú max. 90 km/hod. To je na Nórsko nezvyčajne vysoká povolená rýchlosť.

19. deň – 25.6.2008 – streda                                                           NORDLAND

Ranný budíček síce zvonil skoro, ale krátko, takže sme zaspali. Bolo 9.30.hod., a to, čo sme si večer nadbehli, sme teraz stratili. V priebehu 15 min. sme už boli aj s oblečenými deťmi v karavane a fičali ďalej.

Poveternostná situácia sa nezmenila, stále prší jemný dážď. Našľaktrafenie. Tá tlaková níž ide asi s nami na sever. Veríme, že na Lofotoch bude krásne, zlé počasie by nás veľmi mrzelo už aj preto, lebo sme kvôli lepšiemu počasiu prerušili program na juhu a šli sme o 1000 km severnejšie.

Nordland – krajina, nikoho. Stovky kilometrov len sem-tam domček, malá dedinka alebo mestečko. Prechádzame väčšinou cez hory v nadmorskej výške 100-400 m.n.m. Rastú tu brezové lesy, zmiešané smrekom alebo borovicou (podľa oblasti). Cestári riešia vykášanie priekop tým, že tu majú povyháňané kravy alebo ovce a tie to spásajú.

Pravdupovediac sa ani nečudujem, prečo sa tieto oblasti pomaly vyľudňujú a ľudia utekajú do miest. Žiť tu v divočine, ďaleko od civilizácie, musí byť ťažké. Naozaj iba hlavný cestný ťah E6, po ktorom ideme, im pomáha v ľahšom žití a spojení s civilizáciou.

Po ceste máme na pláne iba dve zastávky. Jednou sú vodopády Lakseforsen. Sú to vodopády na búrlivej rieke, asi 20 m vysoké, ale v 2 kaskádach. Keď tiahnu lososy, tak ich tu vidno, ako skáču hore týmto vodopádom. Neviem si to predstaviť, ako sa im to môže podariť.

Ďalšou zastávkou po ďalších cca 100 km za mestom Mo i Rana je polárny kruh. Poobede sa dostávame z mierneho klimatického pásma do subpolárneho. Polárny kruh 66° 33´ tu pretína E6-tku v nadmorskej výške asi 600 m.n.m. Postavili tu peknú oválnu budovu, v ktorej sú obchodíky so suvenírmi, reštaurácia, ale je tu aj pošta, kde môžete poslať certifikát, že ste dobyli polárny kruh. Vonku je 5°C, ale čo je hlavné, je tu Kubkov vysnívaný sneh. Ihneď žobronil o rukavice, a keď ich dostal, tak utekal k snehu. Aj Leuška má zo snehu radosť. Zobrali si aj lopatky a hrali sa tam. Normálne sa deti zvyčajne koncom júna hrávajú s lopatkou v piesku pri mori, naše sa hrajú s lopatkou v snehu na polárnom kruhu.

Do prístavného mesta Bodo sme dorazili okolo 18.30. hod. Toto mesto spája trajektami pevninu s ostrovmi na Lofotoch. My sme potrebovali ísť do Moskenesu. Trajekty chodia v lete asi 7x denne. Nerezervovali sme si nič, pretože sme netušili, kedy sem prídeme a nechceli sme sa viazať. V prístave je už jedna rada s autami plná, zaraďujeme sa na začiatok druhej rady. Bol som pozisťovať, čo sa deje. Mal ísť loď o 15.00 hod, ale tú pre zlé počasie zrušili, tak tá ďalšia o 17.30. všetkých nezobrala. Takže ďalšia loď má ísť až o 0.45.hod. To sme už dúfali, že budeme spať niekde v kempe.

Čo zostávalo. Rozkúriť karavan a ísť spať. Teda aspoň malých sme chceli uspať. Predaj lístkov má byť až hodinu pred odchodom, takže musím dovtedy počkať.

Na polárnom kruhu sme stretli Čechov – motorkárov. Párik na 1 motorke. Obdivujeme takýchto ľudí. V takej zime to nie je ani autom a karavanom bohviečo, ale na motorke? Veď musia byť zmrznutí, že sa musia báť, aby sa v ostrejšej zatáčke nezlomili .

A títo motorkári tiež prišli čakať na trajekt. Boli na 4 týždne, chceli urobiť okruh Nórsko, Lofoty, Nordkinn, Fínsko, Pobalstké republiky. Boli trošku znechutení z počasia. Zatiaľ všade, kde boli, im pršalo. Takže za tých 10 dní, čo boli v Nórsku, vlastne nič nevideli. Z tohto pohľadu nám vychádza zatiaľ počasie excelentne.

Pred polnocou prišla mladá kočka z lodnej spoločnosti, ktorá má na starosti trajekt do Moskenes. Bohužiaľ, mala pre nás zlú správu, že loď ešte len priplávala na Lofoty a kým sa naloží na cestu späť, tak to bude dlhšie trvať. Že bude meškať asi do 3.00 hod. A že loď, ktorá mala ísť 01.45., tú zrušili opäť pre zlé počasie. Aj dobre, aj zle. Dobre z toho hľadiska, že sa môžu malí dlhšie vyspať. Zle preto, lebo tam budeme musieť dlhšie trčať.

V noci bolo stále svetlo, dostali sme sa už do oblastí, kde už slnko nezapadáva.

Článok je osobným názorom autora blogu (blogera). Spoločnosť CK Malko Polo, s.r.o ako prevádzkovateľ stránky blog.letenky.sk neberie právnu zodpovednosť za správnosť a úplnosť informácií.