[Peter Málek]

Rád cestujem, preto som si v roku 1995 založil cestovku. Odvtedy sa mi podarilo toho precestovať veľa, ale častokrát sa na perličky z ciest časom zabúda. Preto sa v každej voľnej chvíli na cestách snažím zaznamenať si svoje zážitky do cestovateľských zápisníčkov. Záujmy: cestovanie, fotografovanie, chov oviec. | Letná predstava o dovolenke: zobrať si karavan a ísť sa ponevierať niekam po svete. | Zimná predstava o dovolenke: zobrať si kamarátov, myjavskú slivovicu, jahňačie klobásy, gitaru a poďho kdesi do Dolomitov lyžovať. | Najkrajšia navštívené krajiny: Nórsko a centrálna Austrália. | Cestovateľský sen: Grónsko

Írsko, Škótsko - 1.časť: Južné Anglicko, Dublin

Pridané: 09.09.2010 | Prečítané 13071 x
Začiatok našej karavanovej cesty na 5-týždňovom okruhu do Írska a Škótska. Južné Anglicko s čarovným Stonehenge, či puby v Dubline, alebo preteky psov, to je len zopár zaujímavostí, s ktorými sme sa stretli na našej ceste.

Ako asi väčšina z vás vie, našou najobľúbenejšou dovolenkou, je naša už tradičná dovolenka v karavane s celou rodinou. Pre nás sa jej nevyrovnajú ani 5-hviezdičkové hotely, ani kadejaké ultra all inclusive. Dovolenka v karavane je dovolenka v karavane a keď niekto tejto vášni prepadne, ťažko sa z nej dostáva. Je to čosi ako závislosť. Závislosť na netradičnú dovolenku, na cestovanie, dobrých ľudí po kempoch, krásnu prírodu a kopec zážitkov.

V tomto roku sme si túto cestu nechali na vrcholovú sezónu. Zatiaľ sme tak neskoro ešte nešli, keďže sme cestovali vždy na jar. Ale sú to posledné prázdniny pred prvým školským rokom Jakubka, tak už sa budeme musieť postupne tomu i my prispôsobovať.

Už v minulom roku po okruhu Španielsko – Portugalsko sme premýšľali, kam o rok. Trošku sa mi to utriaslo v hlave, pozrel som si nejakémateriály a tak sme vyzbrojení vedomosťami, mapami a cestovateľskými knihami vyrazili na západ. V tomto roku chceme urobiť veľký a hádam dôkladný okruh Írska a Škótska. Dôkladný samozrejme iba vrámci časových možností, ale ak bude dobré počasie, budeme zdraví, nebude nám šibať zo šoférovania po opačnej strane s našou 12,5 metrovou súpravou a nebudú technické problémy, určite toho uvidíme kopec.

A aby sme sa opäť mohli podeliť o naše zážitkyv ami, tak fám budeme pravidelne /nepravidelne zasielať sem tam nejaké tie postrehy z ciest. V minulých rokoch mali zápisky z Nórska, Španielska a Portugalska celkom kladné ohlasy, tak verím, že aj v tomto kúte Európy nájdeme toho kopec zaujímavého. Sami sme veľmi zvedaví.

Pekné čítanie a držte nám palce.

Leuška, Jakubko, Erika a Peter (a škrečok Bizón)

 


 

1.deň – 18.7.2010 – nedeľa                         prípravy a presun cez Česko a Nemecko

 

            V tomto roku bola neuveriteľne daždivá jar, v máji a júni dosahovali úhrny zrážok historické hodnoty. Potom zasa prišli začiatkom júla poriadne horúčavy. Tým sme sa aj tešili, pretože sme chceli, aby si malí v jazierku užívali teplú vodu a kúpanie. Britské ostrovy, kam sme smerovali, nemali perspektívu kúpania.

            Na prípravy na cestu nebolo veľa času. Dva dni pred odchodom sme urobili riaden nákup v Bille. Keď sme priviezli o 19.55. dva vrchovato naplnené košíky na pokladnu do Billy v Starej Turej, kde o 5 minút mali záverečnú, pokladníčke to nepripadalo veľmi humorné. Len kým to naúčtovala, už jej kolegyne šli dávno domov, Billa mala zhasnuté, poupratované, len nám stále účtovala. Skončila tesne pred 20.30. hod. Ani moje „vtipné“ narážky, že ak v Bille je určite platená od tržieb, tak je určite rada, že chytila práve nás. Bude mať lepšie prémie. Nebolo jej to príliš smiešne...

            Na balenie do karavanu máme už urobené celkom slušné zoznamy, podľa ktorých sme sa počas sobotňajšej 36°C horúčavy pomaly pobalili. V nedeľu sme sa doma rozlúčili s babičkami a vyrazili sme v kompletnej zostave. Dokonca nás bolo v tomto roku o jedného viac. Zobrali sme si so sebou aj nášho škrečka – Bizóna. Babička Milka sa „myši“ bojí, tak nezostávalo iné, ako ho zobrať so sebou a prepašovať ho do Anglicka.

 .... lúčenie sa z domu

... a s babičkou Milkou

 

            V noci pršalo, príjemne sa ochladilo, tak vyzeralo, že bude pekný deň na cestovanie. Vyrazili sme okolo 10.00 hod. a vybrali sa smer Hodonín a česká diaľnica D1 na Prahu. Potrebovali sme ešte dofúkať kolesá na karavane, ale na 3 benzínkach sme neuspeli. Proste nafúkať 4,5 baru dokážu len kompresory, čo sú na kamióny, nie na autá.

            Fičali sme smer Brno, Praha a na Plzeňa a Rozvadov. Navečer sme sa ešte zastavili na odpočívadle s reštikou, kde sme si dale ešte nedeľný obed. Bolo tam kopec kamionistov, ktorí mali povinnú prestávku. Bolo zaujímavé pozorovať, ako tam postaršie cigánky ponúkali Turkom kuracie mäso naporcované v igelitových sáčkoch. Bez väčších úspechov. O chvíľu bolo však v ponuke iné mäsko. Biele. Pre zmenu „kapánek“ mladšie baby na vysokých opätkoch ponúkali kamionistom svoje mäško a služby.

            Keď sme sa s Erikou mimochodom rozprávali, že koľko kamionistov môžu mať takého „šľapky“ denne, bystro na to zareagovala Leuška, že aké šľapky má teta pri kamióne? Tak sme museli vysvetľovať, že teta sa zle obula, že má vysoké opätky a že by si potrebovala kúpiť kroksky, v nich by sa jej lepšie kráčalo... Leuška nad tým chvíľu premýšľala, dávalo jej to logiku a pre tentoraz takéto vysvetlenie postačovalo. Čo tie deti nevnímajú...

            Večer sme prešli do Nemecka a smerovali sme na Frankfurth a Kolín. Potrebovali sme potiahnúť čo najviac, ak sme chceli stihnúť do ďalšieho večera byť v Anglicku v kempe. Keď sme prechádzali okolo letiska vo Frankfurthe, tak som bol šokovaný, aké krásne je v noci i aké je obrovské. Letel som cez toto letisko už viackrát, ale zvonku som ho ešte nevidel nikdy. Okolo 1 hod. v noci sme to už chceli zapichnúť, ale na diaľnici bola smrteľná nehoda (kamión a dodávka). Zo 4 pruhov diaľnice fungoval iba 1, tak sme sa pomaly hodinku zdržali. Ale našli sme potom ihneď výborné odpočívadlo, tiché, mimo diaľnice, kde sme to „zapichli“. Deti sme preniesli do postelí a šli spať. Dnes sme prešli dajakých 900 km.

 


 

2.deň – 19.7.2010 – pondelok                                  presun do Anglicka

 

            Ráno sa mi to o 8.hodine podarilo pozobúdzať a bez prestojov sme už aj fičali ďalej na západ. Nemecko ma aj teraz opätovne prekvapilo, že to nie je vôbec poľnohospodárska krajina. Väčšinou všade sú lesy, polia minimálne. Aspoň nemusia tak dotovať poľnohospodárstvo... To sa ale ihneď mení vstupom do Holandska, cez ktoré prechádzame do Belgicka a severným obchvatom sa dostávame až k pobrežiu.

            Okolo Dunkerque až pekne do prístavu Calais. Odtiaľto chodia trajekty do Anglicka najkratšou trasou. Lístky sme si vopred nebookovali, lebo sme nechceli mať nôž na krku, ale keďže som si kúpil otvorený spiatočný lístok, dostal som 20 % zľavu. Spiatočný lístok stál 360 EUR, čo bola celkom dobrá cena.

            Pred opustením Francúzska ešte pasové kontroly, pozerali či v karavane neprevážame nelegálne ľudí. Pri ceste tabule so zákazmi voziť zvieratá – mačky, psy, vtáky, myši apod. Takže nášho bizóna sme zamaskovali na hornú posteľ, aby ho nebolo tak ľahko vidieť. Keby ho našli, ktovie, ako by chudák ilegálny dopadol.

            Pri vchode do prístavu nám dali lístok s číslom, do ktorého pruhu máme pred loďou odstaviť auto, čakali sme asi hodinku na ďalšiu loď. Na loď čakajú kadejaké „típky“. Leuška pozerala von a keď zbadala asi 5-ročného černošského chlapčeka, zahlásila: „Toho malého čierneho černoška ja poznám ! To je predsa ten, čo chcel byť Hamšík !“ (podobná reklama šla pred MS vo futbale v Juhoafrickej republike). A že deti nevnímajú reklamy.

... čakanie na trajekt

 

            Niekoľkoposchodový trajekt s obchodmi, reštauráciami, zmenárňami, kasínom a hracími automatmi nás previezol na druhú stranu asi za 1,5 hodiny. Dorazili sme do anglického prístavu Dover. Pred pristávaním sme obzerali krásne biele kriedové útesy na pobreží. Po výjazde z trajektu sa už začímane radiť s autom na opačnú – ľavú stranu. Kým sa vymotáme z prístavu, chvíľu to trvá. Je to tam celkom zamotané. Prechádzame okolo skupiniek colníkov, ktorí si vyberajú autá, ktoré dôkladne vyhadzujú a prezerajú. Prešli sme bez kontroly, tak Bizón je už na pôde UK.

 

 

            Chceme sa dostať do večera do kempu, ale z Doveru vychádzame až 17.30., pričom kemp zatvárajú o 21.hod. V UK sú diaľnice bezplatné, tak to je fajn, väčšinou trojprúdovky. Netušíme, koľko môžeme max. ísť, tak fišíme asi nepredpisovo 110 km/hod. Musíme však stihnúť kemp. Južným obchvatom Londýna, smer na Salisbury, a potom blízko Stonehenge do kempu v malej dedinke. Zisťujeme, že tu bude veľký problém nájsť kempy, pretože sa ich tu neunúvajú značiť. Musíme ísť dľa GPS súradníc a až na poslednom úseku nachádzame tabuľku s označením smeru kempu.

            Po malý jednoduchý kemp na krásnej lúke so stromami sme dorazili o 20.55. hod. Na chlp na poslednú chvíľu. Bohužiaľ mi majiteľ kempu vraví, že sú plne obsadení. Vraj v Anglicku to tak nechodí, kempy si treba rezervovať vopred. To sme neurobili, lebo sme netušili, či vôbec stihneme sem prísť. Tak nezostávalo nič iné len uprosiť majiteľa kempu, nech nám dá dajaké miesto, aj keď bez prípojky elektriny, to nevadí. Vieme byť samostatní a plne funkční aj bez nej. Nakecal som mu, že máme hrozne malé deti, že cestujeme až z domu vkuse bez prestávky a deťom sme sľúbili, že toto je na 100 % posledná zastávka a nejdeme ďalej. To ho obmäkčilo a miesto nám dal. S tým, že ráno sa môžeme presunúť na miesto s prípojkou.

 

... v našom prvom kempe

 

            Príchod do Anglicka sme slávnostne zapili pri večeri pred karavanom. Super, po 1760 km sme došli bez nehody, bez problémov, hlavne sme sa stihli ubytovať v kempe.

            Počasie je na Anglicko mimoriadne pekné, je polojasno, 26 °C, ale večer začína poprchať. Krátka prehánka, s ktorými sa budeme asi na ostrovoch stretávať často.

 

Postrehy dňa:

  • popri cestách sú značky, ktoré ukazujú napr. zákaz zastavovania, povolenú rýchlosť apod., ale nemajú ich ako u nás, s priemerom okolo 50 cm, ale maličké, s priemerom iba cca. 25 cm. Malé, ale funčné.
  • Vzdialenosti majú v míľach (niečo okolo 1,65 km), ale na značkách to dávajú vo formáte „1 m“ , „2 m“ apod. My by sme to brali ako 1 meter, ale to je 1 míľa.

 


 

 

3.deň – 20.7.2010 – utorok                         pobrežie Dinosaurov, Salisbury

 

            Ráno som nikoho neburtošil, potrebovali sme si všetci po ceste oddýchnuť. Okolo 10.hod. sme presťahovali karavan na parcelu pre karavany, urobili si na raňajky podmáslie, ktoré malí milujú. Vonku bolo krásne, jasno, ale o chvíľu sa začali na oblohe objavovať mraky. Kubko chce byť archeológom (čo síce po poslednej akcií v škôlke zmenil na poľovníka), tak sme našli asi 80 km na juh zaujímavú oblasť Devon Coast, alebo Dinosaurus Coast. Je to oblasť, v ktorej sa pred 200 mil. rokov začali usadzovať nánosy, v ktorých skameneli živočíchy danej doby. Nánosy sa vrásnili, pohybovali a teraz je toto celé probrežie vyvýšené možno 100 metrov nad morskú hladinu a na skalnatom pobreží je možné nájsť bohaté náleziská skamenelín. Robia tu na to pomaly „hony“ na skemeneliny, poriadajú tu organizované výlety na pobrežie so sprievodcom, ktorý poradí, kde hľadať.

Preto sme sa teda vybrali do pobrežného ospalého mestečka s asi 4000 obyvateľmi Lyme Regis. Je centrom pobrežia a z oboch strán ho obklopujú červenkasté útesy, bridlicovo nanesené, s bohatými náleziskami skamenelín. Toto mestečko je známe aj tým, že sa tu natočilo viacero známych filmov. Je tu pláž s navezeným pieskom, kde sa kúpalo zopár zúfalcov v ľadovej vode. Zaujali nás malé „chatičky“ natreté jemnými pastelovými farbami, ktoré boli naukladané na pešej promenáde pri pláži. Mali rozmer cca. 3x3 metre, bolo v nich iba miesto na stolík, kde si uvarili čaj či kávu, trošku miesta na stoličky a dajaký regál. Starší ľudia posedávali pred týmito chatičkami a čítali si knihy, či debatovali. Zaujímavé, ale veľmi divné objekty.

 

... bowling anglických senioriek

 

... chatičky na pláži, pobrežné domčeky so slamenými strechami v pozadí

 

Pochodili sme si po mestečku s krásnymi domčekami s typickou anglickou architektúrou (domčeky z červených tehličiek), maličké okná i dvere, malé miestnosti. Ale veľmi útulne urobené. V miestnom múzeu venovanom histórií mesta, prírode, ale aj skamenelinám sme sa i pre deti zaujímavým spôsobom dozvedeli, ako a prečo sú práve v okolí mesta Lyme Regis. Po rozhovore s miestnym chlapíkom zisťujeme, že skameneliny sa dajú hľadať na pobreží iba vtedy, keď je silný odliv. Inak sa na tie miesta nedá ani dostať. Výlety sa robili vždy po týždni, v ďalšom týždni bol najväčší odliv až v noci, tak sa výlety vôbec neorganizovali. Dnes bol odliv až o 18.30., čo sme toľko nemohli čakať. Keby bolo lepšie počasie, dalo by sa. Lenže pobrežie sa od obeda úplne zahalilo do hmly, začalo poprchať a ochladilo sa. Tak sme to nechali tak. Kubka archeológia však viditeľne opäť chytila, tak sme si kúpili malú archeologickú súpravu, v ktorej sa kosti dinosaurov zalejú do sádry rôznych farieb. (čo sme aj večer urobili). Na ďalší deň sa to potom z formičiek vyškrabkáva sádra a nechajú sa vytŕčať kosti dinosaura. Kubko sa na to veľmi tešil.

 

Pobrali sme sa popri pobrežiu späť do vnútrozemie, smerom na mesto Salisbury. Okolo ciest sú väčšinou políčka, na ktorých sa pasú ovečky, príp. dobytok. Majú tu hojne aj náš nový „domáci“ chov – ovečky suffolky, čo nás celkom teší. Podmienky pre ovce sú tu ideálne. Neustále tu prepŕcha, čo zabezpečuje stálozelené pastviny. A v zime tu vďaka prímorskej klíme nemávajú sneh. Takže sa ovečky môžu pásť celoročne.

V meste Salisbury sme si pozreli prekrásnu majestátnu katedrálu z rokov 1220-1258. So svojou 123 metra vysokou vežou je najvyššou v Anglicku. Malí sa tu ponaháňali, popozerali sme si centrum a fičali do kempu. Počasie sa odchodom z pobrežia značne zlepšilo. Síce je zatiahnuté, ale už nie je hmla. Ochladilo sa asi na 17 °C.

 

 ... katedrála v Salisbury

 

... fasáda ketedrály v Salisbury

 

V kempe sa deti chceli pobicyklovať. Kubko dostal na jar veľký bicykel, na ktorom sa ale doma bál bicyklovať. Nemáme doma rovinku a dúfali sme, že tu sa to naučí. Najskôr som ho musel stále pridržiavať, aby získal istotu  - najmä v zátačkách, ale po chvíli na to prišiel už sám a s Leuškou už lietali po kempe. Kubko bol vysmiaty ako orech, keď mu to začalo ísť.

Táto oblasť je zaujímavá aj tým, že sú tu veľké vojenské základne (Campy). Volajú to „campy“, čo ma pri hľadaní kempov trošku pôvodne zmýlilo, pretože sme sa takmer šli s karavanom ubytovať na tankovú základňu J.

Kubko má z prítomnosti vojenských základní úprimnú radosť, pretože vidno, že tu sa v armáde veľmi nešetrí. Neustále tu cvičia. Lietajú tú vojenské vyzbrojené vrtuľníky, veľké vrtuľníky s dvomi veľkými vrtuľami vpredu a vzadu (aké sme videli doteraz iba vo filmoch), ale aj obrovské nákladné vojenské lietadlá. Miestne cesty neustále pretínajú cestičky z cvičísk tankov.

 

Postrehy dňa:

  • kúsok od kempu bolo pole, ktoré zdiaľky vyzeralo ako vojenské cvičisko. Celé hlinené, s krytmi. Kubkovi sme nahovorili, že tam cvičia vojaci. Celý bol šťastný. Keď sme šli bližšie, zistili sme, že to je pole, na ktorom chovajú stovky ošípaných, ktoré zničili všetku trávu. A tie kryty – to boli plechové prístrešky, kde sa mohli schovávať pred dažďom či slnkom. Kubko to už našťastie nevidel.

 

 


 

 

4.deň – 21.7.2010 – streda                           Stonehenge, Aveburry, návšteva

 

Jedna z najznámejších pamiatok Anglicka, prehistorický Stonehenge bol iba kúsok za rohom od kempu. Šli sme okolo už viackrát, ale čakali sme na príhodnejšie počasie. A to tu v Anglicku zvyčajne je zrána. I dnes bolo ráno krásne jasno, ale už bolo v diaľke vidieť z juhu prichádzajúce mraky. Teplota okolo 16 °C. Odubytovať sme sa mali do 11.hodiny, tak sme ešte počkali na objednané bagety z recepcie, a potom sme vybehli k známej Stonehenge. Asi každý ju pozná.

Stavba, ktorú začali stavať asi 3000 rokov pred našim letopočtom, kedy postavili vonkajší okruh. Okolo roku 1600 p.n.l. boli dovezené a vztýčené stredové kamene z granitu, ktoré majú až 20 ton. Tieto kamene, ktoré tu prezývajú modré kamene, boli sem privezené z asi 400 km vzdialenosti z jednej hory v Južnom Walese. Spôsob, ako to sem dotiahli s ich doterajšou primitívnou technikou, je dodnes záhadou.

 

Miesto, ktoré bolo pravdepodobne kultovým náboženským miestom, bolo vystavané so znalosťou najdlhšieho dňa roku – 21.júna. Kamene vážiace desiatky ton sú tu vystavané v dvoch viditeľných okruhoch, ďalšie kamene sú položené na vrchu, vždy na dvoch kameňoch, tvoriacich akoby malé striešky. Kamene boli opracované, v potrebných tvaroch.

 

 

Tretí kruh, bol už málo viditeľný, zostalo z neho už len zopár kameňov. Ako boli tieto stavby postavené a načo slúžili, nik nevie. Sú tu teórie hovoriace o náboženskom mieste až po teórie, že stavby boli postavené mimozemšťanmi.  My sme deťom povedali, že tu postavili obri. To bola pre nich celkom schodná teória. Kubko vyriekol aj teóriu, že on už prišiel na to, ako to vlastne všetko postavili. Vraj obri chytili kamene a poukladali ich na seba, či zakopali do zeme. Jednoduché. Vraj musím toto povedať tým ujom a tetám, čo sú tam, aby už nad tým nepremýšľali, ako sa to mohlo stať...

 

V kempe sme sa spakovali a odtiahli 35 km severnejšie do dedinky Aveburry, v ktorom sa nachádzajú tiež prehistorické kamenné okruhy s priemerom kamenného kruhu 348 metrov. Boli postavené v období 2200-2500 rokov pred n.l.  Pôvodne tu bolo 98 vztýčených kameňov v dĺžke 3-6 metrov s váhou cca. 20 ton. Veľa kameňov už chýbalo, tak na miestach, kde neboli, vztýčili miestni malé kamenné pomníčky. Najväčšie kamene mali až 65 ton! Ako také kamene mohli v tej dobe presuvať, či vztýčiť, to nik netuší. Dedina Avebury sa pýši tým, že je to jediné miesto na svete, kde môžete ísť v kamennom prehistorickom kruhu ísť do pubu, či do kostolíka. Veľmi pekné, príjemné miesto, bez vstupného. Dokonca sme tam zaparkovali aj s karavanom, čo sme ani veľmi nedúfali J.

 

Poobede po 14.hod. sme sa vydali na sever smer diaľnica M5 a M6. Okolo Birminghamu sme chytili dopravnú zápchu, ale veľmi nás nezdržala. Smerovali sme na sever, južne od Manchesteru, kde sme sa mali stretnúť s Erikinou sesternicou Jankou + Tomáškom, ktorí v Anglicku žijú a pracujú už 6 rokov. Keďže boli všetky kempy vybookované, našli nám dajaký Strawberry wood camp, ktorý síce neviem, čo mal spoločné s jahodami, ale bol to totálne lesný kemp. Dorazili sme po troške hľadania kempu naraz, zvítali sa a požúrovali. Stiahli sme s Tomáškom riadnu časť našich slivovicových zásob, baby uvarili dobrú večeru a pogrilovali sme domáce jahňacie klobásky. Boli sme radi, že sme sa stretli. Kemp bol bez stálej recepcie, pani si prišla vyzdvihnúť platbu 16 GBP až okolo 20.hodiny. Janka s Tomáškom by radi pozreli s nami časť Škótska, tak ak nám to víde, tak sa ešte o pár týždňov stretneme v Škótsku aspoň na víkend. Žijú tu síce už 6 rokov, ale vlastne z Veľkej Británie nevideli skoro nič. Stále pracujú a ak majú voľno, tak oddychujú, prípadne dovolenky trávia na Slovensku, lyžovačke, či Egypte. Pre mňa zvláštne, ale celkom pochopiteľné. Že by za nami pricestovali, nebude problém u nás prespať, máme karavan so 4 pevnými a 2 rozložiteľnými lôžkami, tak im budú stačiť iba spacáky.

 

Postrehy dňa:

  • keď sme sa večer približovali ku kempu, tak nám skoro sánka padla... Pred nami sa objavil obrovský satelit – observatórium. Biely tanier s obrovskými železnými konštrukciami bol pohyblivý a smeroval raz na juh, potom úplne hore na oblohu, potom zasa na sever. Mal priemer hádam 100 metrov. To som tiež ešte nevidel. Maximálne v dajakom akčnom americkom filme... Neskutočná veľkosť.
  • Celkom ma zaujalo to, že vo väčšine anglických (a neskôr aj írskych) toaliet, kúpeliek atď. má v umývadlách dve točky – klasické šrôbovacie. Napravo studenú a naľavo teplú vodu. Bohvieako sa to teda nedá namiešať, aby šla napr. vlažná voda. Musíme im tam poslať dajaké armatúry z Armatúrky Myjava J.
  • V Anglicku sa veľmi zle orientuje na cestách. Síce bývajú značky, že ktorým smerom čo je, ale zvyčajne nie sú vyznačené hlavné smery. Keď idete diaľnicou, ktorá ide napr. na Liverpool, nie je to na značeniach vôbec vyznačené. Väčší problém nám však robilo to, že samotné dediny nie sú značené dajakou tabuľou. U nás je na začiatku a konci obce tabuľa. Tu nič. Čiže ak náhodou máme v popise cesty poznámku, že 1,5 km za dedinou XY odbočte doprava, veľmi nám to nepomáha, pretože netušíme, ktorá je to dedina XY, keďže žiadne tam nie sú značené. Niekoľko km pred dedinou bude na križovatke napísané, že napr.doprava je dedina XY. Keď tam však prídeš, už nevieš, že si tam, kde chceš byť. V takýchto prípadoch už pomáha len navigácia. Tú som si našťastie zobral 2x, keďže nie vždy sa niektorá z nich vie zorientovať.

 


 

 

5.deň – 22.7.2010 – štvrtok                         presun do Írska

 

Ráno sme uvažovali, ako asi ráno o 3.hodine stával Tomáš do práce po našej večernej akcii. Nuž, možno reštiky v Manchesteri raz nedostali čerstvú zeleninu, ak Tomino zaspal.

Veľmi sme sa nenáhlili, hlavne sme sa snažili veľmi nezašpiniť karavan, pretože tento lesný kemp bol celkom náročný, ak sme si nechceli mať všetko od hliny a listov. Šťastne sme po 11.hodine vyrazili najskôr na sever, potom pod Liverpoolom na západ. Prešli sme do Walesu a po peknej diaľnici sme dorazili o 13.45. do prístavu Holyhead. Šli sme len tak na „blink“, že pôjdeme najbližšou loďou. V prístave na display-e info, že jedna firma odpláva 13.50., druhá Irishferries o 14.10.hod. Tak som nahodil šprinty k officu tejto spoločnosti. Pani mi vravela, že o 5 minút zatvárajú loď, či som pripravený. Ako nikdy. Došprintoval som naspäť k autu, prebehli sme cez pol prístavu a už sme boli aj na lodi. Boli sme neskutočne radi, že sme to stihli, pretože trajekty tu až tak často nechodia, ďalší šiel až o 3 hodiny. Cesta mala trvať do 17.20., to je vyše 3 hodín plavby.

Trajekt bol opäť obrovský. 2 spodné paluby na nákladné autá, 3. paluba na osobné autá, potom 1 paluba s obchodmi, reštikami, kinom, detským kútikom, ďalšia paluba s príplatkovými sedadlami. Vyššie už bola len paluba s vyvýšenou plochou na núdzové pristávanie vrtuľníkov.

Okolo 17.45. sme sa dostali z trajektu do Írska. Boli sme tu prvýkrát. Krajina, ktorá bola donedávna vzorom a ekonomickým keltským tigrom, dosiahla v minulom, ale i v tomto roku rekordné pády ekonomiky ale aj obrovskú nezamestnanosť. Väčšina ľudí, ktorým sa spomenie Írsko, sa vybavia dve veci: U2 a pivo Guinness. Mne ešte večne zelený ostrov s ovečkami.

Írsko má 3,9 mil. obyvateľov. Má veľmi mladé obyvateľstvo, pretože viac ako 40 % obyvateľstva je vo veku do 24 rokov. (antikoncepcia bola zlegálnená až od roku 1979). Íri majú veľké problémy s alkoholizmom. Je to tu akousi tradíciou počas víkendov obchádzať puby a spíjať sa. Alkohol a slabo rozvinutá cestná sieť majú za príčinu, že hlavnou príčinou úmrtia mužov od 15-24 rokov sú dopravné nehody. Priemerný vek írskych matiek – 27 rokov.

V prístave sme manuálne platili dajaké mýto a pani si asi nevšimla, že máme za sebou aj karavan. Ako sme prechádzali, tak spustila rampu a ta padala rovno na karavan. Našťastie má karavan lepšie plechy, ako rampa. Rampa po opretí sa o kravan celá odletela a spadla na zem aj s motorčekom aj so stojanom. Nuž, naša chyba to nebola, tak sme ani nezastavovali. V Dubline sme nechceli zostať, chceli sme ísť niekde na okraj, kde bude kľud a kde budeme mať dobrú základňu na výlety. Tak sme to zapichli v malom kempe na okraji NP Wicklow Mountains, asi 20 km južne od Dublinu.

Malý, jednoduchý kemp, bolo v ňom asi 5 karavanov a zopár áut so stanmi. Vo veľkom stane 20 m od nás bol francúzsky manželský pár, ktorý mal syna a mladšiu dcéru (Roman). Leuška sa s tým dievčatkom ihneď spriatelila a hrali sa až do večera. Ani jednej z nich nevadilo, že si nerozumejú ani pol slova, jedna tárala po slovensky, druhá po francúzsky, ale v hrách im to nevadilo. Vedľa nás stanuje postarší dôchodcovský pár – ona polovičná Írka so Škótkou, on zasa polovičný Škót + Angličan. Žijú v Anglicku a sem pravidlene chodia navštevovať mamu manželky. Má teraz 92 rokov a že je stále v plnom zdraví. Boli veľmi milí a ochotní poradiť. V iných kempoch, ako aj tu, celkom naša ŠPZtka budí pozornosť. Pomaly všetci nás chodia pozdraviť a pýtajú sa nás, odkiaľ sme a koľko to máme sem kilometrov.

 

... Leuškina nová francúzska kamarátka z kempu

 

Vonku je celkom chladno, asi 13 °C, zamračené, málinko poprchá. Myslím typické írske počasie, ktoré nás bude sprevádzať ďalšie týždne.

 

 


 

 

6.deň – 23.7.2010 – piatok                           Wicklow Mountains

 

Ráno som zbehol niekde zohnať čerstvé pečivo. Keďže som nechcel ísť niekde do mesta, skúsil som prvú benzínku a s úspechom som nakúpil čerstvé bagety po 0,99 €. Takto sme mohli už po 9.45. naraňajkovaní vyraziť.

Boli sme na okraji národného parku Wicklow Mountains. Je to kopcovitá, asi z polovice zalesnená oblasť. Vrcholy však nie sú ozvlášť vysoké, majú 500 – 800 metrov. Najvyšší vrch má niečo vyše 900 metrov. Miesta, ktoré neboli zalesnené, boli pastvinami pre všadeprítomné ovce. Najčastejším plemenom sú tu mäsové suffolky. Pomerne veľké plochy sú tu porastené aj kríkmi.

Najskôr sme vyrazili do Powerscourt Estate. Je to nádherné sídlo s rozlohou až 64 km2. Bolo postavené už v 17. storočí, pričom záhrady sa dorábali dodatočne v 19.storočí. Tunajšie veľkolepé, udržiavané záhrady s krásnymi starými stromami (sekvoje, tuje, borovice...), vykosené trávniky, vystrihané kríky apod., toto všetko sa nám s Erikou páčilo oveľa viac, ako ošumelé svetoznáme záhrady vo Versailles, kde sme boli pred mesiacom...

 

... v tejto vežičke spala Šípová Ruženka

 

V spodnej časti bolo veľké okrúhle jazero s vodotryskom, pod tým japonské záhrady. Celkom ma zaujala západná časť záhrady, kde sa nachádal psí cintorín. Tam pochovávali svojich domácich miláčikov. No nielen domácich miláčikov - psov, ale našli sme aj slávnych poľovných psov,  poníkov, či ich najlepšie dojné kravy. Nad každým hrobom malá kamenná doska s menom, druhom, dátumom narodenia, príp. vekom a krátkym textom so spomienkou na domáceho miláčika. (jednej dobrej sučke bolo venovanie niečo v zmysle, že zomrela ako 17-ročná. Ale zo svojich 17-tich cicíkov vyprodukovala asi 100.000 galónov mlieka.).

 

...náhrobný kameňa na cintoríne psov               

 

            V hornej časti bola krásna kvetinová záhrada so sochami svetoznámych sochárov. Bola tu aj komerčná časť, kde predávali kvety a stromčeky, ktoré tu dopestovali. V hornej časti boli vykosené lúky, na ktorých bolo golfové ihrisko s honosným hotelom Ritz,

 

         

Z týchto krásnych záhrad sme sa presunuli asi 7 km k vodopádu Powerscourt Waterfall. Je najvyšší zo všetkých vodopádov vo Veľkej Británií, ale aj v Írsku. Má výšku 130 metrov. V okolí vodopádu sú prastaré sekvoje, duby, buky, brezy i jarabiny. Mňa však zaujala slušne stará prehistorická druhohorná araukária. Presne taká, akú sme pred rokom videli v Chile v Andách. Lúky pod vodopádom boli obľúbeným miestom na pikniky. Naši malí sa tam zahrali na peknom detskom ihrisku a už sme fičali zasa južnejšie, do centra národného parku.

... vodopád Powerscourt Waterfall

 

            Dorazili sme do Glendalough, ktoré je čarovným miestom s kláštorným komplexom ukrytým medzi dvomi tmavými jazerami a chráneným strmými stenami hlbokého údolia. Na tomto mieste v roku 498 si mních Kevin našiel miesto v bývalej hrobke z doby bronzovej. Žil tu niekoľko rokov sám, striedmo, spal na kameňoch a spoločnosť mu robila len zver a vtáci. Čoskoro sa však chýr o ňom rozšíril a ten prilákal sem početných pútnikov, ktorí chceli tráviť čas s mníchom Kevinom. Toto miesto sa stalo v 9. storočí najdôležitejším kláštorným komplexom v Írsku. Študovali tu tisíce študenov. Úspech tohto miesta mal za následok, že ich plienili Vikingovia a neskôr Angličania. Od 17. storočia už prestal fungovať aj posledný kláštor.

... zrúcanina časti kláštora s časťou cintorína

 

 

 

 

... nechcelo sa nám peši, tak sme vytiahli bicykle

 

My sme zaparkovali pri hornom jazere, pozreli sme si ruiny kláštora, poturistikovali po okolí a nakoniec sme malým vytiahli bicykle a urobili sme si párkilometrový okruh smerom k spodnému jazeru.

Tam sa nachádzali aj najkrajšie pamiatky. Bývalý kostol, cintorín, vysoká veža a najkrajšia stavba St Kevin´s Kitchen – malý kamenný kostolík so zvonicou v tvare valcovej veže.

 

            Kubko to riadne zvládal už na novom bicykli aj po teréne, Leuška šlapala koľko vládala. Sem tam sme jej tajne do kopca pomohli, aby to vyšlapala „sama“.

            V kempe ešte stále aj Francúzi, tak malí sa s nimi hrali. Dokonca aj „bojazlivý“ Jakubko sa spriatelil s francúzskym chlapcom a hrali spolu futbal.

            Dnes bolo do 16 °C, ale celkom príjemne. Sem tam bola obloha potrhaná a keď svietilo slniečko, bolo naozaj veľmi teplo.

 


 

7.deň – 24.7.2010 – sobota                           Dublin

 

Ráno ľahko pršalo a to nebolo veľmi dobrým znamením pred odchodom na prehliadku do Dublinu. Bolo 16°C. Uvažovali sme aj, či do Dublinu s deťmi pôjdeme, alebo nie, keďže deti z miest toho veľa nemajú. Nakoniec sme šli, ale pridali sme tam nakoniec dňa aj niečo, čo by mohlo zaujímať deti – chrtie závody psov.

            V Dubline s 1,1 mil. obyvateľov žije viac ako ¼ obyvateľov Írska. Je to rozlohou pomerne veľké mesto, ktoré je však sympatické tým, že tu nie je žiadna výšková budova, žiaden činžiak. Vraj tu aj dva boli, ale ich odstrelili, aby im nekazili vzhľad mesta. Centrum Dublinu a všetky významné pamiatky sú pekne pokope, možno v okruhu 1,5 km. Takže sa tam dá všetko krásne pobehať. Zaparkovali sme v krytých garážach (na konci sme zistili, že je to tu slušne drahé – 22 EUR za 6,5 hod. parkovania...), odkiaľ sme to mali blízko na asi najznámejšiu dublinskú uličku Grafton street. Je to pešia zóna kde sme zastihli veľmi veľa pouličných umelcov, ktorí si to „rozbalili“ na ulici pred najluxusnejšími obchodmi v Dubline. Hudobníci, speváci, živé sochy, sochári modelujúci zvieratá z piesku, vytvárali tu obrovské bubliny z bublifuku atď. Zaujali ma tu živé reklamy. Ľudia mali na sebe masky, oblečené kartóny s nápismi (napr. zľavu 100 € na zápis do autoškoly). To si celkom neviem predstaviť takého Pištu Adáska, ako chodí po Myjave s takouto reklamou J (Pišta je šéf myjavskej autoškoly). Keďže na tejto ulici boli asi zakázané reklamy po stĺpoch, tak to vymysleli inak. Na odbočkách do uličiek postávali väčšinou rôzni prisťahovalci, ktorí držali v rukách vysokú palicu, na ktorej bola upevnená reklama. Napr. do reštaurácie, do zlatníctva, do hračkárstva apod. Obchodíky boli zastrčené niekde v bočnej uličke a bez takejto reklamy by asi nemali zákazníkov.

            Ako prvú pamiatku sme si šli pozrieť Trinity Collage – prvú írsku univerzitu založenú v roku 1592, ktorá bola aj jednou z najkrajších pamiatok v Dubline. Univerzita v strede mesta je nielen pamiatkou, ale funkčnou univerzitou, na ktorej študuje okolo 9500 študentov. Z komplexu zaujímavých budov bola najnavštevovanejšou budova starej knižnice. Podľa starého – ale stále platného knihovníckeho zákona z roku 1801 má táto knižnica (spolu s ďalšími 4 v Británií) nárok na bezplatný výtlačok každej novej knihy. Teraz tu maju 2,5 mil. exemplárov kníh a každý rok majú prírastok 1 km nových regálov s novými knihami. Najznámejšou knihou, ktorú majú v knižnici, je jedna za najstarších kníh na svete Evanjelium z Kellsu z roku cca. 800 nielen s biblickými textami, ale aj krásnymi ilustráciami.

            Pozreli sme si tu ešte Národné múzeum z unikátnou svetovou zbierkou zlatých artefaktov z doby bronzovej a železnej. Malých už boleli nožičky, tak sme si šli oddýchnuť do nádherného parku v centre mesta. Veľký park s jazierkami, trávničkami na pikniky mal to, čo sme hľadali. Geniálne detské ihrisko s kopou preliezok, šmýkačiek, lanových dráh a iných detských atrakcií. Malých jasné že ihneď prestali bolieť nohy...

 

... naháňačka s holubmi v parku v Dubline

 

            Prehliadku mesta sme zakončili tradične. V štvrti Temple Bar, ktorá je plná štýlových pubov, malých galérií, múzeí, reštaurácií. V Temple Pube z roku 1840 sme si dali výborné pivo Guinness. Ich krčmy sú nádherné. Živá gitarová hudba, nádherné prostredie, výborné štýlové sedenie, dobrá nálada. Človek pochopí, prečo je to tu počas víkendových večerov natrieskané a pije sa tu ako opreteky. V takom prostredí čoby nie. Keby sme mali doma takýto podnik, tak by sme tam chodili určite častejšie, ako do šenku na Babulicovom Vrchu J. Zaujímavé bolo to, že som nemohol s pivom postávať pred podnikom na ulici. Mali vlastného securiťáka, ktorý ma slušne poslal buď dovnútra, alebo pod striešku pár metrov vedľa. Tam sa už postávať mohlo. Zvláštne, ale správne. Nebolo aspoň vidieť popíjať na ulici.

  ... v írskom pube...

 

 ... v tomto bare chutilo pivo výborne

 

            V meste sme stretali väčšinou mladých ľudí. Minimálne 50 % boli iné típky... Červené vlasy, vypudrovaní a začiernení „emáci“, divoké oblečenie, chalani dlhé vlasy do očí apod. Tak to sa už teraz s Erikou tešíme, čo bude čakať nás, keď naši malí vyrastú.

            Štúdiom materiálov pred cestou som zistil, že v Írsku je veľmi zaujímavá tradícia – sú tu populárne preteky chrtov. Je to súťaž po viacerých štadiónoch v celom Írsku. Jedným z nich je aj Shelbourne Greyhound Stadium. Zistil som si, že práve v sobotu večer majú byť aj tu preteky. Štadión s oválnym okruhom 550 yardov (503 metrov). My sme sedeli v „ekonomickej“ časti pri okruhu, hore boli presklenené lóže pre prominentov a úplne hore bolo sedenie pre najprominentnejších. Dnes večer sa malo bežať 12 okruhov. Dostali sme k tomu riadnu brožúrku, kde boli popísané behy všetkých 12 okruhov. Každý beh bežalo 6 psov, vždy iných. Čiže dnes večer tu bežalo 72 chrtov. V každom behu mali psy čísla od 1-6, aj farebne odlíšené. Pred štartom vrcholili stávky. O tie tu vlastne aj šlo. Dolu pri dráhe bolo asi 15 chlapíkov, ktorí prijímali stávky, menili kurzy, brali stávky od prítomných, ale aj po telefóne. Kurzy neustále menili, prepisovali. Proste organizovaný chaos, na princíp ktorého som veľmi neprišiel. Smotánka nad nami určite vsádzala tiež – elektronicky.

... predstavovanie psov pred pretekom

 

Najskôr hlásateľ predstavil jedného psa po druhom. V brožúrke boli písané aj posledné výsledky daného psa v okruhoch v tomto roku. Psov zatvorili do akýchsi kotercov na štarte a okolo dráhy sa rozbehol vodiaci umelý zajac, či čo to bolo. Keď bol presne pri nich, tak sa im štartovacie klietky otvorili a psy sa nenormálne rozbehli po okruhu s pieskovým upraveným povrchom. Zážitok ako šľak. Psy urobili jeden okruh, ktorý prebehli za 29 – 30 sekúnd. To mi vychádza, že bežia rýchlosťou okolo 60 km / hod. V pravej časti okruhu už čakal chlapík, ktorý bežiaceho „zajaca“ prikryl do klietky, aby ho psy neroztrhali. Ak nebol víťaz celkom jasný, robila sa tu cieľová fotografia a dľa nej sa určil víťaz.

 

... krátko po štarte, psy bežia asi 60 km/hod.

 

            My sme mali z toho celkom zábavu. Tipovali sme si všetci štyria, kto zvíťazí. Jakubko si bral vždy oranžovú 5-ťku, Leuška pásikovú 6-tku, ja som tipoval podľa výsledkov psov v minulých behoch, Erika zasa podľa toho, ktorý pes sa jej najviac pozdával. Z toho, že sme nakoniec všetci štyria mali rovnaký počet uhádnutých víťazov, možno usudzovať, že tipovanie aj tejto disciplíny je o tipovaní. Viackrát sa stalo, že aj favoriti pretekov s najnižšími kurzami na výhru, sa v zatáčke pošmykli a prepadli sa na koniec.

            Po preteku boli na displejoch zobrazené výsledky, ako aj kurzy, pod akými boli uzatvorené stávky pred pretekom, tiež výsledný kurz. Ten býval vo výške 3:1, ale slabší psi mali aj 40:1. Napr. za stávku 10 € na uhádnuté poradie prvých 3 psov bola výhra 4250 €. Na začiatku som nechápal, z čoho tieto preteky vlastne žijú. Zo stávok. Každý beh psov mal svoje štartovné, ale aj výhry. V hlavnom behu večera získal víťazný pes až 20.000,- € !!! Tak to sa už musia točiť v tom riadne peniaze, aby mali na takéto výhry. Najdôležitejšie preteky sa uskutočnia 12.9., kedy víťazný pes získa 120.000,- € !

            V každom prípade to bolo pre nás všetkých poriadny zážitok, deťom sa tiež páčilo, čo bolo hlavné. Riadne unavených sme ich ešte v karavane osprchovali a uložili spať. Ešte chceli rozprávať, tak som im rozprával o tom, ako sme s krstným chytali sršňov, keď sme boli malí. Takéto príbehy na dobrú noc, to je niečo pre nich. Inak klobúk dolu, koľko toho zvládli pochodiť. Aj my sme už toho mali dosť. Dublin je nádherné mesto, s výbornou atmosférou, určite by som ho odporúčal na dajaký 3-dňový víkendový pobyt.

 

Naša doterajšia trasa:

 

Článok je osobným názorom autora blogu (blogera). Spoločnosť CK Malko Polo, s.r.o ako prevádzkovateľ stránky blog.letenky.sk neberie právnu zodpovednosť za správnosť a úplnosť informácií.

© 1998-2014. Všetky práva vyhradené.